In memoriam
Vraví sa, že človek všetko, čo miluje stráca. Je to pravda! Všetci máme v srdci malé jazvy smútku za vecami, ktoré sme milovali a predsa stratili, alebo sa museli nedobrovoľne rozlúčiť.
Teraz nemyslím na lásku človeka k človeku. Myslím na obyčajné , pre mnohých ľudí banálne veci.
Tak napríklad, v detstve sme mali obľúbené hračky. Spávali sme s nimi, obedovali, kúpali a rozprávali sa.Boli pre Nás najlepšími kamarátmi, ktorým sme vyrozprávali všetko, čo Nás trápilo, čo Nás potešilo. Vyžalovali sme sa im, ak Nám niekto ublížil. Objali sme ich a plakali, keď Nám smútok zráňal dušičku. Tancovali s nimi, keď sme boli šťastní.
V chorobe sme mali pocit, že nad Nami bdejú a vďaka Ním sme sa vyliečili.Milovali sme ich tak veľmi, že sme im dali mená.
Žili, dýchali, plakali a smiali sa spolu s Nami. Srdce sme mali spoločné.Ak sme im náhodou ublížili, alebo Nám spadli, mali sme strach, že ich stratíme. Stali sa pre Nás živou bytosťou, s ktorou sme chodievali na prechádzky, večer sa bozkom lúčili a ráno bozkom vítali.
Každé detstvo sa raz skončí a my stretneme niekoho, koho milujeme, pre koho chceme žiť. Stretneme lásku!
Naše hračky však neskončia v odpadkovom koši, len ich uložíme na poličku. Už s Nimi netrávime toľko času, neobedujeme, neplačeme, nesmejeme sa s Nimi.Už sa večer nelúčime bozkom a ráno bozkom nevítame. Nezabudli sme na ne, neprestali milovať. Navždy ostanú pre Nás prvou najväčšou láskou.
Prišiel však čas, keď sa o svoju lásku chceme podeliť s niekým, s kým sa cítime šťastne. Kto vstúpil do Nášho života a srdca.
Spoznávame sa, rozprávame, objímame a delíme sa o šťastné, aj menej šťastné chvíle. Večer v objatí zaspávame a ráno sa s pohľadom a úsmevom vítame. Roky plynú a my si vytvárame rodinku.Presťahujeme sa do nového bytu, či domu a všetky spomienky na Naše detstvo spolu s hračkami, ktoré sme nadovšetko milovali zabalíme do jednej krabice, ktorú uložíme na pôjd, alebo pivnice, kde na ne sadá prach zabudnutého času.
Naše hračky nahradia detí, starostlivosť o domácnosť a rodinu, až nakoniec zabudneme na krabicu so spomienkami na Naše detstvo.Vidíme sa v Našich deťoch, ktoré Nám pripomínajú Nás samých v ich veku. Aj oni majú obľúbené hračky, aj oni sa s nimi rozprávajú, spia a kúpu. Aj pre ne sú ich hračky najlepšími kamarátmi. Tam kde sú oni, sú aj milované hračky.
Čas sa však kráti a detí si vytvoria svoju vlastnú rodinku, tak ako kedysi sme to spravili my. Ostávame sami v dome zo spomienkami na Naše detí a huncútstva, ktoré Nám stvárali.
Starneme a uvedomujeme si, že jediné čo Nám ostalo sú spomienky.V tom si spomenieme na pôjd, či pivnicu a otvoríme prachom zasypanú krabicu s Našimi spomienkami na detstvo.
Prvá a jediná vec, ktoré Nám padne do oka je Naša milovaná hračka. Z očí Nám vypadnú slzy a srdce sa stiahne. V spomienkach sa začnú premietať útržky filmu prežité s obľúbenou hračkou. Hračkou, ktorú okrem Nás nesmel nik vziať do ruky, nik sa s ňou nesmel hrať. Strážili sme si ju ako najväčší poklad na svete.
Opäť krabicu zavrieme a uložíme na miesto, kde bola celé roky. Nik okrem Nás nepozná tajomstvá, ktoré sa v tejto krabici s hračkami skrývajú. A ak tu raz už nebudeme, nik sa nedozvie, že v krabici je ukrytá prvá veľká láska.
Nikdy nešetríme slovami lásky, pretože nikdy nevieme, kedy Nám ju osud vezme!
