Na úvodnej fotke sú snímky z izby, v ktorej alkoholik prežil tri týždne bez prestávky opíjaním sa a ničením svojho vlastného života. Prečo to vlastne robí, prečo ak sa chce dostať domov do Kanady sa takto ničí? Veď jediným snom pre neho je dostať sa tam a vidieť svojho syna, prečo teda pije? To asi nik z nás nepochopí!Ale mnohých, čo ho poznajú a mnohých, čo ho majú radi by iste takýto pohľad na izbu nepotešil. Veď aj prasiatka v chlieve nespia tam, kde kadia, takže on ako veterinár by to mal vedieť. V jedno ráno som ho bola pozrieť. Bezmocne ležal na posteli, bez akéhokoľvek pohybu. Nevládal ani ruku dvihnúť taký bol slabí a naliaty alkoholom. Neváhala som a zavolala rýchlu záchranu službu. Do desiatich minút prišli. Niečo hrozné povedali, keď videli v čom leží a ako vyzerá izba v ktorej spával. Vlastne on tam nie len spával, ale aj vykonával osobnú potrebu. Zápach sa nedal vydržať. Hneď bolo potrebné pootvárať okná, čo veľmi nepomohlo. Vytiahli ho z izby, ktorá sa izbou ani nazvať nedala a začali s vyšetrením. Odobrali mu krv, zmerali tlak, spísali dotazník a odviedli ho na kompletné vyšetrenie. No skôr než ho odviedli ho museli prezliecť do čistých vecí, čo bol problém. Nič nemal na prevoz. Nakoniec sa našli jedny rifle. Doktor prežil druhý šok, keď mu pomáhal s prezliekaním. Ovalil ho zápach nakadenia do nohavíc. Musel z izby von, aby sa tam nepovracal. Proste hrôza!!! No nejako sa to podarilo. Obul ho dal do výťahu stoličku, aby ho mohli zniesť a naložiť do sanitky, pretože sa ledva hýbal. Nechali mi číslo do nemocnice kam ho viedli, aby som sa mohla informovať, ako pokračuje vyšetrenie a kam bude prenesený. Neviem, či mi ho v tej chvíli bolo ľúto, ale jedno viem zhrozila som sa nad tým pohľadom a neviem si vysvetliť, ako sa môže človek, tak znížiť pod úroveň zvierat. O pár hodín som zavolala na centrálu, kde ma prepojili na oddelenie kam ho preniesli po kompletnom vyšetrení – psychiatria. Bol s stave nevnímania svet okolo seba. To boli slová sestričky, ktorá zdvihla telefón. Na druhý deň som ho navštívila a slová zdravotnej sestry sa potvrdili. Ležal na posteli, ako zbavený života. Smutný pohľad a neviem, či by som niekomu dopriala takýto pohľad. I keď mi tento človek ničím nie je bolo mi ho v tej chvíli veľmi ľúto. Spýtala som sa, čo mu mám doniesť a odišla som z izby za sestričkou, pretože som sa chcela porozprávať s doktorkou. Tá tam však nebola a tak som sa dohodla so sestričkou, že zajtra tam za doktorkou prídem. Mala som šťastie slúžila celý deň. Na druhý deň som sa tam teda vybrala. Doniesla som mu minerálku, lebo inú vodu nemôže, banány a cigarety, ako chcel.Stále ležal slabí na posteli a vravel, že dostáva nejaké injekcie a hrsť tabletiek. Vedľa posteli mal položený lavór a nádobu asi na potrebu. Rozprával z cesty, vôbec som mu nerozumela ani slovo. Povedala mi, že je v zlom stave, a že tam musí ostať dlhšie, kým sa nepozbiera. Piť však musí prestať sám. No ale ani jedna sme tomu neverili, žeby prestal. Tak som jej nechala telefónne číslo, ak by niečo potreboval a odišla som. V januári bol na psychiatrii a teraz je máj a je tam opäť.
Nemyslím, že tento človek prestane piť a už vôbec neverím, že keď bude prepustený, že sa takýto obraz nezopakuje, len aby mal blízko seba strážneho anjela, ktorý zavolá záchranku včas. Skôr, ako ho alkohol zabije.
