List na rozlúčku
Mala len dvadsať rokov a celý život pred sebou. Vysoká škola, zábava a rodina, ktorá ju nadovšetko milovala a podľa rozprávania aj ona mala rada svoju rodinu. Jedného dňa však do školy neprišla a nik o nej nič nevedel. Neprišla ani na miesta kam sme chodievali, nezdvíhala telefón.
Všetci sme si mysleli, že je chorá a tak sme tomu nevenovali veľkú pozornosť. Bol práve piatok a tak sme šli na diskotéku, ako obyčajne. Ivanka nám však chýbala, pretože vedela rozprúdiť zábavu. Celý víkend sme strávili bez nej, ale často sme o nej rozprávali a začali sa o ňu báť. Nemala vo zvyku vypínať telefón na celé dni a nedať o sebe vedieť, alebo sa nás spýtať, ako sa máme. Víkend sa skončil a my sme nastúpili do školy a tešili sa, že sa tam s Ivankou stretneme. Naše prvé pohľady smerovali na miesto, kde sedávala, ale nebola tam. Nechápavo sme na seba pozerali. Veď nikdy nechýbala bez toho, aby o tom dala niekomu z nás vedieť. Hodina začala a do triedy prišla učiteľka oblečená v čiernom so slzami v očiach a kyticou kvetov. Postavila sa pred nás a s trasúcim sa hlasom nám oznámila, že Ivanka už nebude medzi nás chodiť, pretože zomrela.
Všetci sme sa na ňu dívali a neverili slovám, ktoré vravela.
Na otázky prečo a čo sa jej stalo nám povedala, že život si vzala sama. Vraj zjedla nejaké tablety a už sa neprebudila. Prečo to spravila nevedel nik z nás a nevedela to ani táto učiteľka. Ako vravela, Ivanka bola dobré dievča, ku každému sa správala slušne a aj v triede patrila medzi najlepších. Nikdy sa nikomu nesťažovala, nikdy sme ju nevideli plakať. Všetkým nám bude chýbať, týmito slovami podišla učiteľka k miestu, kde sme každé ráno videli sedieť Ivanku a položila naň kyticu červených kvetov. Všetci sme sa postavili a venovali jej minútu ticha. V ten deň sme sa už neučili. Stále sme nechceli veriť, že to Ivanka spravila. Prečo, čo ju trápilo? Dívali sme sa jeden na druhého a nechápali, prečo sa to všetko stalo.
Navštívil som jej rodinu, aby som zistil, čo sa vlastne stalo, prečo sa vlastne Ivanka rozhodla pre smrť.
V ich rodine bolo toľko slz, pravdu však nik nevedel, nik nepoznal dôvod prečo sa Ivanka rozhodla vziať si život. Ostali po nej rodičia s boľavým srdcom, sestra so slzami, priatelia s najkrajšími spomienkami a list na rozlúčku v ktorom píše, ako má všetkých rada a ak niekomu niekedy ublížila, nech jej to odpustia ako aj toto rozhodnutie, ktorému sa neubránila, lebo nemohla inak konať. Nenapísala dôvod, písala o láske, o pekných spomienkach, ďakovala svojím rodičom, že mohla byť ich dcérou. Sestre patrili riadky, kde bolo napísané, ako ju má veľmi rada a nech sa na ňu nehnevá, že jej nepovedala, čo chce spraviť i keď boli tie najlepšie sestry a kamarátky. svojím priateľom nechala odkaz, že sa s nimi vždy cítila príjemne a všetky spomienky na nich si berie so sebou. Mám vás rada a prosím, nehnevajte sa na mňa!
V liste na rozlúčku nebol uvedený dôvod a myslím, že ak by aj bol, už by to Ivanke život nevrátilo.
Vždy na ňu budem spomínať s láskou a navždy mi v srdci ostane jej žiarivý a veselý úsmev.
Na jej mieste v triede ostala dlho fotografia pod ktorou bolo napísané – „ Nikdy na teba nezabudneme, chýbaš nám!“
Vraví sa, že človek nemá právo brať život inému človeku, ale má právo človek vziať život sám sebe? Koľko smútku a bolesti musí mať v sebe, keď sa rozhodne spraviť niečo tak hrozné? Nad čím všetkým musí premýšľať, čo všetko v tú chvíľu preletí myšlienkami, kde sa berie odvaha urobiť bodku za svojím životom?
To všetko sa možno nikdy nedozviem, jedno však viem určite. Nikdy na Ivanku nezabudnem!
