Kóma
Poznám ten hlas. Viem ,že ho poznám. Komu len patrí? Prihovára sa mi nežne, takmer by som povedal anjelským zvonivým hlasom. Neviem si spomenúť! Bože, stále sa mi vynárajú spomienky auto, bicykel, auto, bicykel, náraz, pád a stále dookola auto, bicykel, náraz, pád a stále počujem ten zvonivý hlas. „Vráť sa mi, nesmieš ma opustiť, prosím!“ premýšľam , snažím sa hlbšie a hlbšie prenikať do spomienok, ale nenachádzam osobu, ktorej tento hlas patrí. Hlas, ktorý ma drzí niekde v neznámej tmavej chodbe. Vždy, keď sa snažím spraviť krok dopredu tento hlas ma zastaví. Chcem vedieť kam vedie táto chodba, ale hlas ma zakaždým zastaví –„ prosím, neodchádzaj, neopúšťaj ma, prosím!“
Cítim sa bezmocne, chcem ísť na koniec tejto tmavej chodby, ale nemôžem. Ten hlas! Je mi tak blízky, cítim ako sa mi srdce rozbúcha zakaždým, keď sa mi prihovára. Koniec chodby, žiara, svetlo chcem vedieť, čo sa tam ukrýva a spravím krok dopredu. „Prosím, nechoď! Stoj! Neopúšťaj ma!“ počúvam ten hlas, srdce má bolí, ale túžba poznať tajomstvo svetla je veľká a tak robím pomaly krok za krokom k svetlu a stále počujem hlas, hlasnejšie a hlasnejšie. Už neznie anjelský, je smutný a zdesený! Nezastavím sa, kráčam stále ďalej. Bože, tá bolesť v srdci, zvieranie, smútok a opäť hlas!
Už som blízko, tak blízko svetla. Vstupujem doň a padám. Padám neviem kam, len padám a spomienky sa mi vracajú. Malý chlapec hrajúci sa s autíčkom a krásna žena usmievajúca sa, ktorá ho hladí. Väčší chlapec sediaci nad knihami a tá istá stále usmievajúca sa žena. V každej spomienke žena plná lásky a nehy. Už viem, tento hlas patrí tejto žene, ale kto je tá milá, usmievavá žena?
Bože, ten hlas! Stále má volá – „Vráť sa mi, prosím!“ akoby zázrakom som prestal padať a zo svetla vystúpila žena celá v bielom, ktorú som videl v spomienkach. Prihovorila sa mi hlasom, ktorý ma prosil nech ju neopúšťam. Díval som sa na ňu, jej tmavé vlasy sa vynímali na bielych šatách, v smutných očiach sa ligotali slzy stekajúce po tvári. Bola mi veľmi blízka! Prehovorila ku mne hlasom, ktorý ma sprevádzal tmavou chodbou, ten hlas, ktorý som poznal, ale nevedel komu patrí. Vravela –„neopúšťaj ma, tam vonku je niekto komu na tebe veľmi záleží a vždy záležať bude! Najväčšou bolesťou je vidieť umierať svoje dieťa, tak ma prosím neopúšťaj!“
V tej chvíli som vedel, že hlas, ktorý ma sprevádzal bol hlas mojej mamy. Pocítil som tú nekonečnú lásku mamy a túžil sa vrátiť. Začal som stúpať a kráčať chodbou, ktorou som prišiel k svetlu.
Otvoril som očí a prvý obraz, ktorý som uvidel bola láskavá, milujúca tvár mamy a prvé slová zneli zvonivým, šťastným hlasom – „Vrátil si sa mi!“
Zmohol som sa na jedno, jediné slovko.....mama!
