Matka tyranka
Stokrát som ti povedala, aby si všetko zjedla, čo ti dám na tanier! Koľko krát ti to mám ešte povedať? A už lietali facky, nadávky a buchnáty a ako, by to ešte nestačilo, tak vreskot – „choď do svojej izby!! A hneď! Ak ti nechutí nebudem ti dávať jesť! To je jedna z maličkosti, čo vedeli moju mamu vyviesť z mieri. Vždy som si myslela, že sa na mňa hnevá preto, že nás otec nechal a odišiel. Dnes už viem, že nie. Mama bola vždy taká. Čokoľvek som spravila nikdy ma nepochválila. Stále som bola malá dotieravá, drzá, rozmaznaná slečinka. Nikdy som nepocítila lásku mojej mamy. Nikdy mi nepovedala, ako ma má rada a nepobozkala na dobru noc. Keď som bola chorá ležala som v posteli v horúčkach a len sem tam sa na mňa prišla pozrieť. Neustále vychádzali z jej izby hlasy mužov, smiech a slová, ktorým som veľmi nerozumela. Zakryla som si hlavu vankúšom, aby som aspoň trocha stlmila ten neznesiteľný hluk a plakala som, aby ma nik nevidel. Keď náhodou mama vošla a videla ma plakať, tak sa na mňa vyvrieskala – „prečo plačeš?“ - a už ma bila hlava nehlava, vraj aby som mala dôvod na plač. Snažila som sa v jej prítomnosti neplakať, nesťažoavť si a o nič ju nežiadať. Vtedy by som dostala opäť pár nadávok a buchnátov. Zakaždým vravievala – „ málo do teba vrážam peňazí? Kto ťa živí, oblieka? A ešte ti je málo?Nosievala som vecí, ktoré mi nosievali spolužiačky, tety alebo niekto kto veci chcel vyhodiť, ale spomenul si, že ja som tu a nemám. Boli to najhoršie chvíle môjho života. V škole som sa učila veľmi dobre. Učiteľky boli so mnou spokojne a vždy ma pred mamou chválili, ale keď sme prišli domov dostala som pár faciek, lebo som si vraj na ňu v škole sťažovala. To malo byť miesto pochvaly. Keď som skončila základnú školu šla som sa učiť na zdravotnú školu. Chcela som ľuďom pomáhať a byť im na blízku v ich trápení. Lásku, ktorú som doma nedostala, som chcela rozdávať a všetkým. Od mamy som odišla na internát a domov som chodievala len cez víkendy a sviatky. Mama sa veľmi zmenila. Začala veľa piť, zostarla takmer o desať rokov. Doma mala každý deň iného muža. Bolo mi mamy ľúto i napriek všetkému zlému a bitkám som ju milovala. Po čase som domov chodievala menej a menej, kvôli maminým známym, pretože som bola jej dcéra a vraj – Katka, ako matka! Odvtedy som mamu nevidela, len sem tam som počula, ako o nej rozprávajú, a ako ju odsudzujú za všetko, čo spravila jedinej dcére. Školu som dokončila s rôznymi pochvalami a začala som pracovať u nás doma v nemocnici na chirurgickom oddelení. Roky ubiehali, našla som si manžela s ktorým som mala dcéru a syna. Dávala som im toľko lásky a nehy koľko som len vládala. Keď začali chodiť do školy nastúpila so späť do práce. Bola som veľmi šťastná, ale jedna vec ma stále trápila. Nič som o svojej mame nevedela. Nevidela som ju už niekoľko rokov. V byte kde sme bývali nebola, lebo ju vyhnali. Neplatila nájomné a tak musela byt opustiť. Nik o nej nič nevedel.
Neprestávala som na ňu myslieť.
Raz keď som robila nočnú priviedli k nám jednu bezdomovkyňu, ktorú zrazilo auto. Hneď ju vzali na operáciu. Nevedela som kto to bol. Ráno, keď som končila šla som do tej izby pozrieť sa, ako sa tej starkej darí. Bolo to hrozné ležala na posteli bez hýbania a spala po tabletách od bolesti. Bola to moja mama. Očí sa mi zaliali slzami. Vzala som ju za ruku a povedala – „ konečne som ťa našla a už ťa nepustím!“
Moja mama ostala ochrnutá na vozíčku. Vzala som ju k nám domov a starala sa o ňu. Dávala som jej všetko s láskou a veľa sa rozprávala. Raz večer, keď sme pili čaj mi moja mama poďakovala a pohladila po tvári. Bolo to prvý krát, keď som videla mamu plakať. Nakoniec sme spolu ostali bývať a pomáhala mi s deťmi. Vnúčatám dávala toľko lásky koľko len mohla a koľko nedávala mne. Stále spolu bývame a navzájom si pomáhame. Myslela som, že som mamu stratila navždy, ale ona sa mi vrátila. A uý ju nikdy nenechám odísť!
