Niekedy veľmi dávno som bola šialene zamilovaná do jedného muža.Mala som 18 rokov a bola som očarená, zaslepená laskou.Nevnímala som okolie, ľudí, ani pletky.Jediné, čo som vtedy cítila bola laska, úprimná, čistá laska. Po dvoch rokoch sa mi narodila Anabelka a ja som šťastím lietala v nebi.Už som nemilovala len toho muža, ale aj dieťa, ktoré vzišlo z lasky.Aspoň som si to myslela, že z lasky nás oboch.Pravda bola však iná. Keď mala Anabelka rok povedali sme si svoje áno na úrade, ale nebolo to z lasky toho muža, bolo to len kvôli tomu, že chcel získať mladomanželskú pôžičku, ktorú mi dodnes sťahuje exekútor, pretože ju doposiaľ nevyplatil a ani to nemá v pláne.Svadba bola veľmi jednoduchá.My dvaja a dvaja svedkovia. Doma sa posedelo a zábava bola dokončená. Žiadné biele šaty, požičané obrúčky a aj kostým, ktorý som mala bol požičaný a teraz, keď nad tým rozmyšľam, bola to len taká maturitná skúška života., ale stále som ho milovala a priala si, aby sme boli šťastní. Nevravím, ako malé dievča som vždy túžila byť raz v živote, ako princezná, ktorú si od oltára odvádza vysnivaný princ. Ešte aj teraz, po všetkých tých rokoch snívania som na tento nezabudla, len už sa mi nikdy nesplní.
Doma sa zdržiaval veľmi málo.Odchádzal ráno a prichádzal večer a ja som sa celý deň starala o dcérku,domácnosť a keď večer prišiel, tak som sa starala aj o neho. Nesťažujem si, robila som to rada, veď som ho milovala. Po viac ako roku som ostala tehotná s druhou dcerou Romankou. Už doma začali nezhody, pretože trval na tom, aby som dieťa dala preč, čo som nespravila,pretože by som to ľutovala celý život. Aj napriek všetkým hádkam, nezhodám som ho neprestala milovať. Vždy som sa oňho bála, keď meškal domov, pripravovala som večeru, niekedy aj pätkrát za večer. Ten muž chodieval domov stále neskoršie a neskoršie. Neskôr už chodieval robiť aj na víkendy. Celý čas som trávila so svojími ďetmi. Domácnost, obchody a tak vždy dookola.Náš vzťah sa rozpadal, ja som však stále dúfala, že sa všetko spraví. Verila som,že je to len kríza, ktorá sa pominie. Laska je slepá a presne tak slepo som milovala ja jeho. Nežili sme veľmi dobré. Peniaze všetky brával k sebe a o nejaký čas ich už nemal. Denne mi dával 200 korún ,z tých peňazí na stravu a všetko potrebné, čo bolo v domácností nutné.Z mojích peňazí som nikdy nemala ani korunu.
Nevedela som čo robí, kam chodí. Castejšie sme sa hádali a už aj kvôli maličkostiam. V tom čase som ostala tehotná s najmladšiou dcérou Izabelkou, a to už bola doma katastrófa. Deň, čo deň hádky, výčitky, nadávky a urážky. To som už ani ja nezvládala a tak sme sa bavili a komunikovali, čo najmenej. Uvedomila som si, že už ho tak nemilujem, že všetkú lasku vo mne postupne zabijal. Uvedomila som si aj to, že on mňa nikdy nemiloval. Chcela som však, aby naša rodina ostala pohromade a nerozpadla sa, pretože ja som pochádzala práve z takejto rodiny. Chcela som všetkým dokázat, že udržím rodinu a neuvedomovala som si, že na to je treba dvoch. Tretiu dcéru nikdy neprijal, nikdy sa s ňou nehrával, a aj keď vyrástala,dal jej najavo, že on ju nechcel. Izabelka to vie a možno práve, preto máme medzi sebou tak vynikajúci vzťah. Po 13 rokoch sme sa rozviedli, pretože v tú dobu už jeho milenka čakala dieťa a bola v ôsmom mesiaci, čo ja som ani netušila. Vtedy sa mi zrútil celý svet. Jediné, čo som dokázala bolo, sa pýtať..prečo? Prečo práve ja? Prečo sa to stalo, veď som spravila všetko čo som len dokázala a nikdy sa na seba nepozerala.
Nikdy som nešla ani s kamáratkou na kávu, nešla som ku kaderníčke a nekúpovala som si oblečenia. Nevedela som sa dlho vyrovnať s takýmto sklamaním. Vtedy som si uvedomila, že ma nikdy nemiloval , a že som v domácnosti slúžila len ako kuchárka, upratovačka a všetko ostatné. Ostala som s troma deťmi sama , a pretože boli ešte malé nemohli mi pomáhať, i keď doma sa snažili lebo som chodila do troch robôt, aby som mala na prežitie s deťmi, nakoľko ten muž mi peniaze nedával.Denne som spávala dve - tri hodiny, aby som zarobila peniaze a dokázala uživiť svoje dcéry. Boli to najhorčie chvíle môjho života. Nocami som plakala a trápila sa. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude.Neviem, či som ten rozchod vtedy zvládla, neviem, či som bola nahnevaná, alebo ešte stále zamilovaná do toho muža.Náš vzťah trval tak dlho, že som si život nevedela bez neho predstaviť. Bola som 4 roky sama a jediné, čo som robila bola starostlivosť o dievčatá a práca.
Po štyroch rokoch som predala byt a s ďeťmi som sa nasťahovala k tomu mužovi. On presviečal detí, že chce aby sme boli rodina a že nás všetkých miluje. Dievčatá neprijali nikoho, jediný človek bol ich otec, ktorého si želali mať. Možno som bola naivná a hlúpa, keď som verila sladkým slovám. Vyplatila som mu dlhy, dala som mu peniaze a nasťahovala sa k nemu.
To bola tá najväčšia chyba v mojom živote, ktorú som spravila. Už prvý deň sa so mnou hádal a vytýkal, že byt, v ktorom bývam je jeho a tak mi dával najavo, že on si môže robiť, čo chce a ja musím byť ticho, ak nechcem skončiť na ulici. Takto sme v hádkách a problémoch žili dva roky.Žili, to sa nedá povedať, že žili, skôr spolu bývali v jednom byte, pretože on sa chodieval stretávat s inými ženami. Na peniaze, ktoré som mu dala som nemala žiaden papier, čo mi aj povedal, že mi nič nedá lebo nemám podpisaný papier, že práve jemu som dala peniaze. Tu sa začala všetka moja katastrófa. Na internete si našiel ženu, za ktorou chodieval. Nebol doma takmer nikdy. Spravil si u nej zázemie a začal konať. Byt predal, auto, ktoré tiez bolo spoločne vzal, tiež si vzal nábytok a všetko.Jedine,, čo mi nechal boli deti. Dá sa povedať, že som s troma deťmi ostala na ulici. Šla som do prvého podnájmu. Bolo to pre mna hrozné.Vstúpila som do neznáma a prišla som o všetko, ale už sa nič nedalo vrátit. Keby som mala Arabelin prsteň,bolo by to jednoduché. Zatočila by som ním a vrátila sa o dva roky dozadu. Škoda, ze nemôžme žit v rozprávkach a každé naše zlé rozhodnutie vrátit. No a od tej doby som chodievala s deťmi z podnájmu, do podnájmu.Život sa mi zo dňa na deň rúcal, prišla som o prácu, potom som zase nejakú našla a keď som už myslela,že sa mi darí a všetko sa zaíina obraciať na dobré, zase sa niečo stalo. Prešla som si strašným obdobím a akoby to nestačilo, tak som časom dostala aj rakovinu krčka maternice, z ktorej ma lekári po takmer dvoch rokoch dostali. Už nie som chorá, ale nemám prácu,prišla som o ňu práve pre túto chorobu. Už som nemala z čoho platiť ani podnájom , a tak som poprosila mamu aby nás na nejaký čas vzala k sebe. Vzala, a tam sa začalo dalšie peklo.Jedine o čo jej šlo boli peniaze. Nemohli sme tam nič robiť, stále nadávala mne aj mojím dcéram. Nakoniec sa dcéry vzali a odišli bývat k svojím priateľom a ja som ostala s Izabelkou. Mama mi nedovolila pre ňu tam ani variť, nemohla používať vodu, boli to strašné podmienky.Bola som nutená otialto odísť a našla som si narýchlo tento podnájom, kde práve bývam. Som tu už rok, ale už nevládzem platiť ani tento byt,pretože prácu stále nemám i ked sa snažím, ale nie je miesto. Hrozí, že aj s dcérou ostaneme na ulici.
Niekedy sme na tom tak zlé,že nemám čo navariť dcére.A stále som bola sama, nemala som nikoho komu by som sa vyplakala na ramene, nikoho o koho by som sa oprela, a tak som začala rozmýšľať nad tým, že si vezmem život.Stratila som zmysel života, cieľ, cestu...stratila som všetko a prestala veriť, že bude dobré, prestala som veriť na lasku. I keď som úpenlivo prosila pána Boha ani otiaľ som nedostala pomoc. Žijem na tomto svete 41 rokov a nikdy som nebola šťastná a ja už nechcem plakať, už sa nechcem trápit.
Bola nedeľa,slnečný deň a tak som sa vybrala na prechádzku. Ani neviem, prečo ma moje nohy viedli na miesto, kde ľudia odpočívajú spánkom spravodlivých. Len som kráčala, až kým som sa neocítla na cintoríne, kde všade vôkol mňa boli len hroby pokryté rôznými druhmy kvetov,alebo aj nie. Len tak som sa medzi nimi prechádzala a rozmýšľala. Prešla som niekoľkými chodníkmi pomedzi hroby a uvažovala nad tým, aký tí ľudia majú pokoj,nič im nechýba, ale to boli len moje myšlienky zúfalstva, ktoré som práve vtedy pocíťovala vo svojom vnútri, pretože moje srdce bolo zaliaté nekonečným smútkom.
Viem,že ani jeden z nich netúžil zomrieť. Sadla som si k jednému veľmi neupravenému hrobu, bez jediného kvietka, bez náznaku, že by tam kedysi niekto chodieval a prejavil tomu človeku úctu, bez náznaku, žeby niekto tomu človeku dal na vedomie, ako veľmi mu chýba. Zrejme nechýbal nikomu. Sedela som a dívala sa na miesto, kde pre mňa ležal niekto cudzí, koho som nepoznala a nikdy nevidela a i presto všetko som si priala, aby sa z toho hrobu postavil a takto si so mnou vymenil miesto. Ale zrazu som pochopila, ze ani toho človeka nik nepotrebuje, tak ako nik nepotrebuje mňa.
To miesto sa pre mňa na chvíľku stalo najkrajším na svete.Toľko krasy a pokoja som asi ešte nikde nezažila, i keď to miesto je najsmutnejšie na svete. Všade okolo vás kvety, sviečky a stromy, s ktorými sa pohrával iba vetrík.
Na takomto mieste si nevšímate čas,len rozmýšľate a spomínate na doterajší život. Čo ste spravili, čo ste mohli spraviť a ako zabrániť niektorým udalostiam a zmeniť váš život. Keby? To je tá najčastejšia otázka,ktorú si kladiete.
Na tomto mieste som doma, bola moja posledná myšlienka, keď som sa veľmi pomalým krokom poberala preč.
Možno je na svete málo ľudí, ktorí sa smrti neboja a túžia zomrieť, a ja patrím k ním.
Áno ,chcem zomrieť a netajím sa touto myšlienkou, pretože viem, že to už dlho nepotrvá a ja budem mať jedno z tých miest , kde ľudia chodia, možno ako ja, len tak rozmýšľať a spomínať medzi zomrelých.
