Modrá clona nenapísaných slov
Ak je láska hlúpa, ak má bolieť, ak zraňuje a zabíja, ak núti ľudí nenávidieť sa navzájom, prečo po nej tak veľmi túžime? Nedočkavo čakáme na dotyky milovanej osoby, ktoré nám prenikajú popod kožu a vyvolávajú chvenie celého tela. Vášnivo opätujeme bozky sladšie ako med a dívame sa do očí, v ktorých vidíme samých seba. Vravíme „ľúbime, si jediný ( jediná) v mojom srdci a nikdy ťa neprestanem milovať!“ Všetko sa nám zdá byť jednoduché. Svet okolo nás je farebný. Dôverujeme, lebo milujeme. Vtedy sa nepozeráme na seba bojíme sa o toho druhého. Urobíme čokoľvek, aby bol šťastný a mohol si povedať...“toto je môj domov, tu sa vraciam rád!“
Nikdy si však nedáme otázku, či aj ten druhý miluje nás. Nerozmýšľame nad tým. Každý deň sa snažíme maličkosťou, gestom a prekvapením upútať svojho partnera (ku) a keď vidíme úsmev na jeho tvári máme dvojnásobnú radosť. Avšak do chvíle kým nezistíme, že nie sme nenahraditeľní.
Neveríte, nechcete veriť. Nikdy by mi neublížil (a), neurobil (a) by mi to! Miluje ma!
Neveríte, ale pochybnosti vám ostávajú. Začínate premýšľať, či ste milovaní, kde je vaša láska, keď nie je s vami. Prečo spolu nikam nechodíte a prečo zrazu niet o čom rozprávať? Prečo vás neobjíme, prečo nepovie, že vás miluje? Stále však neveríte, ale stále máte obavy. Obavy z poznania pravdy. Začína sa vám rúcať sen, v ktorom ste ako starci dožívali svoj život ruka v ruke s láskou v očiach, ktoré prezrádzali, že ste šťastní. A tým šťastím, ste boli vy!
Modrá clona nenapísaných slov vznikajúcich v našich myšlienkach nás umárajú, trápia a otvárajú slzotvorné kanáliky, zvierajúce naše srdce. Odháňame myšlienky jednu za druhou. Píšeme slová opačného významu, než nám myšlienky ponúkajú. Snažíme sa s myšlienkami bojovať, vyhýbať sa slovám, ale príde chvíľa, keď nás myšlienky premôžu a slová sa rozprávajú samé. Slová raz vyslovené, ktoré už nikdy nebudeme môcť vziať späť!
Už nikdy náš svet nebude farebný a my po prvýkrát pocítime skutočnú bolesť. Bolesť, ktorá sa začína niekde v hrudi. Cítite, ako sa vám hruď otvára a srdce bije, ako by to mali byť posledné chvíľky života. Bránite sa bolesti, ale nevládzete. Upadáte do spánku, kde vás opäť prenasleduje bolesť, slzy a strach. Snívate sen, v ktorom zomierate. Prebúdzate sa a vidíte, ako ležíte napospas osudu. Plačete sami nad sebou. Smútok vám nedovolí opustiť sen. Prebúdzate sa po druhý krát a v očiach máte slzy. Zotriete si ich a už sa bojíte zaspať. Bojíte sa sna, alebo viac seba. Alebo toho, čo by nám sen prezradil.
Prestávate myslieť a písať. Na stole ostáva modrá clona nenapísaných slov.
