Raz niekto slávny povedal, že sny sú na to aby sa plnili, a že stačí vystrieť ruky a máme ich na dosah. Koľkokrát vystrieme ruky, ale zakaždým sa jeden sen za druhým rozplynie, ako obláčik na oblohe.
Ale aj napriek tomu neprestávame snívať a dotýkať sa snov, ktoré sa naďalej rozplývajú. Vždy, keď si myslíme, že sa konečne splnil aspoň jeden z Našich snov, opak je však pravdou. Stále sa pýtame : prečo práve ja? Prečo sa všetko zlé musí stať práve mne? Nikdy na svoje otázky nedostaneme odpoveď, odpoveď, s ktorou by sme boli spokojní. Príde chvíľa, keď sa prestávame pýtať, keď už nechceme poznať odpovede, keď sa už netúžime dotýkať snov. To všetko sú len rozprávky, v ktorých sme nekonečné roky žili a verili, že dobro vždy zvíťazí nad zlom, a kde je láska tam je všetko. To je blbosť! Kde jeden získava, druhý stráca. Kým jeden miluje, druhý podvádza. Kým jeden kupuje, druhý kradne. Kým niekto umiera, druhý prichádza na svet. To je skutočný život. Život, v ktorom je treba bojovať bez ohľadu na svoje srdce. Láska skutočne nie je len o túžbach konať dobro, ale hlavne o jej pôsobení. Mnohí si myslíme, že láska je naplnenie túžby, ale stačí malý problém, prekážka a všetky neúspechy zvalíme na lásku.
Láska sa stáva zodpovednou za Naše neúspechy, za Naše pády, za nesprávne rozhodnutia Napríklad, stretneme človeka, zaľúbime sa a myslíme si, že je to tá pravá láska. Ak sa však po čse vzťah zrúti, rozpadne – zvalíme všetku vinu na lásku. Obviňujeme jeden druhého, že primalo miloval, alebo vôbec nemiloval. To však nie je pravda, ale stáva sa to.Tiež sa stáva, že mnohí milujú sami seba a vôbec si neuvedomujú, že sa utápajú v bažinách osamelosti. Láska je krásna a krása je vždy hodnotená, ako bohatstvo, alebo neznesiteľný gýč. Lásku vnímame, ako krehkú, keď máme strach, že čochvíľa sa vzťah ukončí, keď myslíme vždy na niečo, čo môže prísť a nečakane zasiahnuť. Obávame sa niečoho, čo možno ani neexistuje, len si to nahovárame. Naopak ak sme si láskou istí, stáva sa silnou. Nedopustíme, nemyslíme na nič, čo by túto silnú lásku ohrozilo. Ale ako sa vraví nič netrvá večne! Aj železo raz povolí. Čo je však láska krutá? Myslím, že práve tá, ktorú chceme vlastniť. Tá, ktorej nerozumieme. Proste sme posadnutí človekom a ani si neuvedomujeme, že i keď ho milujeme mu svojim konaním ubližujeme. Patrí len Nám, môže byť len v Našej blízkosti a tým zabíjame lásku, ktorú k Nám ešte cíti. Kedy si to však uvedomíme? Keď tú osobu stratíme, keď ju už nemôžeme mať, keď jej natoľko ublížime, že už Nám neverí. Vtedy je ťažké dokázať ako veľmi Vám chýba, ako veľmi túžite sedieť vedľa nej, držať ju v náručí. Zaspávať a prebúdzať sa pohľadom na ňu, ako kedysi na začiatku, keď tá láska bola sladká. To všetko je láska, Čo je teda láska? Kompromisy, ale aj násilie a krutosť, plač aj smiech, obetovanie aj spása, úpadok aj záchrana. alebo aj nič!
