Nenávisť, posadnutosť, odpustenie!
Osud Nám mnohokrát niečo vezme bez toho, či to chceme, alebo nie.
Roky bojujeme o postavenie, prekonávame jednu prekážku za druhou, aby sa naše sny uskutočnili. Odriekame si, šetríme a pomaháme navzajom prežiť. Chceme predsa, aby naša rodina bola v pohode, aby jej nič nechýbalo a užívala si radosti života.
Všetko sa to začína, ale aj nemusí svadbou, kde si obaja prisaháme vernosť a spolužitie v chorobe, zdraví, chudobe, bohatstve a spečatíme to prsteňmi a bozkom, bez rozdielu koľko Nás táto svadba stojí.
To je v podstate jedno. Ak máme byť spolu naveky nezáleží, ako draho vyšla oslava, aké drahé boli svadobné šaty a koľko ľudí sa na nej zúčastnilo. Nerozhoduje ani to, či sme sa vzali na úrade, v kostole, či niekde na zámku. Ako dlho spolu ostaneme zaleží na Nás samich.
Najkrajšie sú prvé mesiace. Obdivujeme jeden druhého, skúmame a odhaľujeme tajomstvá ukryté hlboko v duši. Zarývame sa pohľadmi pod kožu a splníme každé aj to nevyslovené želanie. Usmievame sa očami a každá sekunda bez lásky je utrpenie, smútok a strach, ktorý keď sa zjaví, akoby slnko v okamihu vyšlo na nebo.
Čo sa však stane, že sa mesiace nekonečnej lásky, poznanie sa navzájom mení na slová, ktoré zraňujú, na slová, ktoré pichajú a dotyky, ktoré mrazia?
Prvé starosti, prvé prekážky a radosť sa mení na perly slz.
Už nie si len ty a ja, sme traja. Problémy a starostí sa posuvajú. Nestratia sa len sa posunu.
Človiečik, ktorý sa na svet nepýtal, ale bol stvorený z lásky upevnil vzťach, ktorý nedokázal preskočiť prekážky. Ale na ako dlho?
Problémy a starosti sa nestrácajú. Stále sú tu nové, pretože to k životu patrí.
Neuvedomujeme si to, ale sme slabí postaviť sa realite a vyhľadávame cesty, ktoré Nás zraňujú oveľa menej. Vyberáme si cesty, kde prekážky nebránia našim noham kráčať v jednotónovom rytme.
Neuvedomujeme si, že všetko sa mení, alebo stráca len preto, že Nás možno čaká niečo lepšie. Snažíme sa dlhé roky spájať nitky, nadväzujeme uzlíi za uzlíkom a predlžujeme to, čo už dávno stratilo svoj význam. Hľadáme dôvod, aby jeden z Nás neodišiel a veríme,že všetko bude ako na začiatku, keď za Nás rozprávali očí a nie ústa.
Po čase zistíme, že jedine, čo nás spája je majetok, detí, ale nie láska. Učíme sa žiť každý sám, inde hľadáme to, čo nie sme schopní nájť sami v sebe. Tak veľmi sme si navzájom ublížili, že aj tie najmenšie črepinky sa rozbili na prach a tie už nezlepí žiadné lepidlo.
Rozhodnete sa viac nebojovať, nezískavať, neplakať a nemyslieť. Nevzdávate sa, len ste si uvedomili, že sa všetka láska, obdiv a strach presunuli inam. Nestrátili sa, len sa nasmerovali na niekoho iného a vy viete, že je koniec.
Už netrpíte, zmierili ste sa skutočnosťou, že už nie je prečo bojovať, nenávidieť a ublížovať.
Ukončila sa prvá etapa života, aby ju vystriedala tá, ktorá Nás čaká, alebo ju už žijeme. Etapa, o ktorej si myslime, že bude krajšia. Etapa, ktorá Nám pomôže zabudnúť na bolesť, ale nevymaže spomienky.
Preto by sme mali na nenávisť zabudnúť, aby sa spomienky nemenili na posadnutosť ublížiť niekomu, koho ste milovali a on Vás opustil. Tak sa to malo stať!
Odpustíme, prestaneme nenávidieť, zabvíme sa posadnutostí ublížiť. Neprestaneme veriť, že niekde na Nás čaká osud, ktorý Nám skríži cesty s niekým, kto Nám na všetko pomôže zabudnúť a ponúkne Nám nový zmysel života.
Až vyženiete zo seba nenávisť, posadnutosť a odpustíte budete sa cítiť slobodne. Život bude oveľa krajší a vy sa budete usmievať. Zhodíte zo seba ťarchu, ale neprestanete veriť, že láska existuje!
