Nepokradneš
Tiež jedno z desatoro prikázaní, nepokradneš! Neverím a nepoznám človeka, ktorý nikdy nič neukradol. Začína sa to nevine v detstve. Túžba mať hračku, ktorú má môj kamarát. Alebo vziať aspoň jeden diel zo stavebnice, či malého panáčika zo škôlky. Spomínate si? Vždy to boli veľmi malé predmety, ktoré sa vmestili do vrecka nohavíc. A čo škola? Takmer každého z nás lákali kriedy, ktorými sme bezočivo bez akéhokoľvek strachu písali na cestu pred školou. Niekto napísal – „ľúbim ťa!“ –alebo srdiečka s nápisom V+Z=VL, alebo aj niečo ako- „Eva neznášam ťa!“ Tí väčší písali omnoho krajšie vyznania, ako aj prejavy nespokojnosti. Pamätám sa na básničku „bola raz jedna trieda a v tej triede bola krieda.“ Áno pokiaľ nám neskončila vo vrecku. Pre niektorých sa takéto nevinné krádeže skončili posledným krokom zo základnej školy. Pre niektorých však krádež bola adrenalínom, zábavou, nutnosťou. Jednoducho musel, nechcel, ale musel.
V dnešnej dobe kradne snáď každý. Niekto kradne od hladu, niekto zo závisti, niekto, aby ublížil, niekto, aby zranil niekoho, niekto, aby zbohatol. Kradnú sa autá, domy, potraviny, peniaze, aj diaľničné známky, nápady, myšlienky, ale kradnú sa aj srdcia. S touto jedinou krádežou sa nevieme nikdy zmieriť. Zanecháva v nás smútok.
