Nikdy sa nepoučíme z vlastných chýb

Ale hnevá ma to, ako vedia niektorí muži využívať dobrotu a lásku svojich žien. Keď som svoju priateľku videla po všetkých cirkusoch a strachu, ktoré prežila, som sa až zľakla. Prepadnutá, nevyspatá tvár. Očí bez života zapadnuté a plné slz. Bolo mi jej ľúto, naozaj ľúto. Sedeli sme spolu a rozprávali sa. Vtedy sa rozhodla, že tento vzťah ukončí skôr ako bude neskoro a aj tak spravila. Svojho manžela z bytu vyhnala a s dcérou si začala nažívať sama. Nebolo to pre ňu práve najlepšie, lebo mala a má prácu v ktorej strávi viac času, ale teraz keď boli samé nemohla prácu nechať.Volali sme si takmer každý deň a nebolo chvíle, aby nespomenula , ako veľmi jej manžel chýba, ako veľmi ju trápi to, čo spravil.   Stále ho milovala. A to bol dôvod jej rozhodnutia, ktorý zaskočil nie len mňa, ale mnohých ľudí, čo ju poznali.   Po niekoľkých týždňoch prosíkania a sladkých rečičiek, že už nebude piť a robiť cirkusy, a že sa svoj dcéry nedotkne a nebude ju chcieť len tak bez dôvodu zmlátiť a tiež, že sa ani jej svojej ženy nedotkne, lebo ju miluje mu odpustila a prijala ho späť do bytu. Nedala na rady svojich priateľov, ktorý už takýto život zažili   a vrhla sa priamo do pazúrov vypočítavému maniakovi žijúceho z jej lásky a dobroty.   Ako dlho sa vedel pretvarovať a vydržal bez alkoholu? Tak to nebol ani rekord v jeho živote. Na druhý deň keď šla odprevadiť dcéru do školy a do práce mal prázdny byt a mohol v ňom do piatej robiť čo sa mu zachcelo. Samozrejme miesto raňajok si skočil do neďalekého obchodíku kúpiť alkohol a kým sa vrátila sa riadne zmontoval. Našla ho spať na sedačke a v celej izbe smrdel alkohol. Bolo jasné, že miesto hľadania si novej práce sa ožieral a tak ho zobudila, aby mu povedala svoje. To však nemala robiť. Jedinú odpoveď, ktorú dostala boli nadávky a rany, ktoré utŕžila. A hádka bola na svete. Zabudol na svoje sladké rečí a pokánie, ktorým sa dostal k ich blízkosti a veľkodušne mu odpustili buchnáty, nadávky a terorizovanie. Nemala žiadnu šancu presadiť svoju pravdu, a tak jediné čo jej ostávalo bolo, že dala svojho manžela do spálne nech sa opice vyspí, navarila a šla po svoju dcéru do školy. O incidente jej nepovedala, nechcela, aby sa zasa trápila a plakala a mala strach, že sa všetko začína odznova. Ako dlho to však chcela tajiť a zakrývať si rany na tvári a tele, aby to jej dcéra nevidela? Ako dlho bola   rozhodnutá plakať osamote a zabíjať svoje ja, len preto aby jej dcéra netrpela, to nik z nás nevedel. Nik z nás netuší, ako tento vzťah dopadne, ako sa skončí trápenie dvoch ľudí s dobrým srdcom a láskou k tyranovi a vypočítavému človeku.   Jediná jeho práca je dvíhanie pohárikov a vyspávanie z opice. Prácu si nehľadá, veď načo aj manželka zarobí a piť bude mať z čoho, aj najesť a okúpať sa má kde, tak kde je problém. Výhovorky, že si prácu nevie nájsť, lebo je starší, lebo ešte sa zima neskončila alebo, že majú plné stavy používa ako argument, keď sa ho pýta, čo vybavil. Aj napriek všetkým jeho rozprávkam vie, že nikde nebol a prácu si nehľadal. Ale musí byť ticho, aby sa nezvrtla bitka a opäť nemusela pred dcérou zakrývať modriny.   Obetovala svoj pokoj kvôli dcére, alebo kvôli láske k nemu? Na túto otázku možno ani sama nepozná odpoveď a radiť v takejto vecí je pre priateľov veľmi ťažké. Všetci sme sa naučili, že odpustiť sa dá a nie len raz, ale do nekonečna sa odpúšťať nedá, ani vtedy ak toho človeka milujeme nadovšetko. Proste je potrebné povedať dosť! A ju to slovo len čaká.   Potrebuje čas, aby si uvedomila, že ona je ten človek, na ktorom by jej malo záležať, ak sa naďalej chce starať a vychovať dcéru. Ona je dôvod, pre ktorý potrebuje mať pokoj, mala by byť vyrovnaná a riešiť problémy s výchovou dcéry, čo nie je jednoduché. Rastie, vyvíja sa a sleduje svoje okolie, pripravuje sa na život a ona by mala byť tá, ktorá jej ukáže, že život a svet nie je vždy taký zlý a nebezpečný na aký si musí doma zvykať.   Viem, že to nie je ľahké a život nám často prinesie viac sklamania, ako radosti, ale aj napriek tomu sa oplatí žiť! Žiť a nie prežívať. Na to má každý z nás právo, bez ohľadu na to koľko má rokov a z akej kategórie spoločnosti pochádza. Vždy si povieme, že máme detí, pre ktoré sa oplatí žiť, bojovať a trápiť sa, ale málokedy si povieme, čo sa s nami stane, ak naše detí odídu a založia si svoj vlastný život. Vtedy už budeme pristarý nato, aby sme začali žiť a vychutnávať si aj pekné chvíle života.A opäť budeme žiť pre detí, detí našich detí, bude to jediná radosť, ktorú budeme mať, kým neopustíme tento svet.   Možno raz aj moja priateľka príde nato, že život nie je len obetovanie samej seba a uvedomí si, že svet je oveľa krajší bez slz, buchnátov a nadávok i za cenu, že by už nemala byť s človekom, ktorého nadovšetko miluje a v kútiku srdca dúfa, že príde chvíľa a on sa zmení a obaja budú naďalej žiť, tak ako kedysi dávno.   Možno sa jej to podarí a ja jej to prajem, ale nikdy nezabudne na chvíle, keď jej bolo ublížené a vždy bude čakať od človeka, ktorého miluje podraz, údery a nadávky a to už nie je život. Nedôvera a strach nezaručujú harmonický vzťah. Nie je ľahké rozhodnúť sa čo je pre nás dobre a už vôbec nie vtedy, ak netušíme, čo nás v budúcnosti čaká. Ale veriť, je treba stále, pretože ako sa spieva v jednej pesničke.   Tak málo, málo je lásky!