Prečo to nespraviť?

Prečo to nespraviť?Bol nádherný slnečný deň a tak som sa vybrala do mesta. Sadla som na prvý autobus, ktorý prišiel a už som sa viezla. Viete, ako sa vraví , že všetky cesty vedú do Ríma, tak u nás všetky autobusy vedú do mesta. Sadla som si a pozorovala ľudí okolo seba. Hľadala som na ich tvárach úsmev a akokoľvek som sa dívala, ani na jednej tvári som ho nevidela. Oproti mne sedela starká. Tvár mala poznamenanú časom života, ktorý prežila. Ustaraná, strápená a ja som rozmýšľala , aký asi prežila život. Odhadovala som jej cez sedemdesiat rokov. Blúzku s kvetinovým vzorom zakrýval tmavomodrý živôtik na okraji vyšívaný pestrými farbami, sukňu mala širokú a pod ňou ďalšiu a ďalšiu. Hneď ma napadla ľudová pieseň, ktorú sme sa učili na hudobnej výchove. Vlasy som jej nevidela hlavu jej prikrývala pestrofarebná šatka starostlivo uviazaná, ale niet pochyb, že jej vlasy boli biele, ako mlieko. Typická babka z rozprávky, pomyslela som si. Podľa toho som usúdila, že je to veriaca žena, čiže jej rodinka bola vychovávaná k uctievaniu druhých a tiež samých seba. Kde je jej rodina, ako sa k nej správajú, ako žije, čo ju trápi? To sa už nedozviem. Úsmev však na tvári nemala. Vedľa nej sedelo mladé dievča. Jej hlavu nezakrývala pestrofarebná šatka, vlasy však mala farebnejšie a tvár jasnejšiu. Očí jej zdobili farebné tiene, ústa žiarili jasnočerveným lesklým rúžom a pod perou sa jej trblietal malý diamant. Veľmi pekné mladé dievča so životom pred sebou. Postava, ako vystrihnutá z časopisu, najmodernejšie oblečenie. Blúzka nad bruškom, ktoré zdobilo tetovanie farebného motýľa. Pozorovala som ju a uvažovala nad tým, čo ju v živote čaká. Svet sa vyvíja stále rýchlejšie, ako by sme si priali, ale zaujíma to túto mladú slečnu, ktorá si svoj život napĺňa radosťou, priateľmi a zábavou? Ani od nej sa nikdy nedozviem, čo prežila, čo ju čaká, teší a z čoho má najväčší strach. Jedno však viem, ani ona nemala v tvári úsmev.Áno, viem vraví sa, že len blázni sa smejú bez príčiny. Ja som sa niekoľko krát pristihla, že sa usmievam, som teda blázon? Nie! Len sa rada usmievam, pretože nie čas, ale úsmev lieči a nestojí nás veľa. Nedá sa kúpiť, ani predať, nenájdeme ho založený niekde v krabičke na polici. Je v nás a na nás záleží, ako často sa usmejeme, na koho sa usmejeme a koho obdaríme. Úsmev má ešte jeden dôležitý fakt, urobí našu tvár krajšou. Viem je málo ľudí, ktorí nemajú dôvod sa usmievať. Všetci máme svoje trápenia, ktoré nás sužujú. Všetci máme za sebou sklamania, smutné chvíľky, ale nezabúdajme na úsmev.Darujme ho tým, ktorí ho najviac potrebujú, darujme ho tým, ktorí ho darovať nevedia. Darujme ho deťom, ženám, mužom, starenkám a starčekom. Naučme ľudí sa smiať!