V tento deň prišla dcéra pred večerom zo školy domov. Mali uvítací deň prváčikov a ona mala nad nimi dozor. Privítali sme sa, spýtala som sa na známky a deň v škole. Takto to u nás chodí každý deň.
Avšak, keď sa má spýtala, čo mám nové som jej oznámila, že nič mimoriadne, len to, že všetky moje dcéry dostali zaracha.Páni to bol pre ňu šok.
Chvíľu stala ticho, vypleštila na mňa svoje veľké očí a potom sa spýtala – „ a za čo?“
Tak som jej začala menovať vecí, ktoré sa mi v ten deň vôbec, ale vôbec nepáčili. „Tak, keď ste ráno odišli do školy narobili ste si v detskej taký neporiadok, že keď som tam vošla potrebovala by som krídla, aby som sa dostala na jej koniec“.To ma tak rozčúlilo, že som sa vyrútila k ich skriniam a mala som v pláne vyhádzať všetko, aby si konečne veci uložili, ale keď som otvorila dvierka poličky boli prázdne. Všetky veci mali svoje miesto na zemi, na kresle, na posteliach, ale nie v poličkách.Tiež som nezabudla pripomenúť riady, ktoré síce uložili, ale nie do dresu. Ak by sme mali sto stolov, tak by na každom niečo nechali.
Takže bola som riadne nahnevaná, a tak som za posledné týždne zozbierala všetko čím ma nahnevali a konečný výsledok bol týždenný zákaz chodiť von. Vedela som, že týmto zákazom ich riadne potrestám, pretože byť doma dlhšie ako hodinu, pre ne znamená – byť mŕtva.
„To snáď nemyslíš vážne“? – spýtala sa ma.
„ ale áno myslím to celkom vážne“! – a ďalej som pokračovala v pečení palaciniek na večeru.Začalo sa vyjednávanie s čím som aj rátala.
„Keď si upraceme izbu zrušíš nám trest?“
„ Nie, pretože to robievate stále. Ukecáte ma, a keď vám trest zruším, je všetko po starom!“
„Mamka prosím!“ „Nie!“ – trvala som na svojom zákaze, i keď som nechcela, ale musela som sa aspoň raz stať prísnou mamou. No a vtedy sa začala jej herecká kariéra.
„Ja tu s tebou bývať nebudem, to radšej pôjdem do ústavu!“ – a začala si do tašky baliť svoje veci.
„Vezmem si len, čo potrebujem a odídem!
“Povedala som jej, že v poriadku, že jej ešte dám aj adresu, aby nemusela blúdiť a ústav hneď našla. To ju ešte viac nahnevalo.
„Dobre a daj mi aj na lístky, aby si nemusela za mňa platiť pokutu! Vidíš ešte aj teraz beriem na teba ohľad!“
Páni to ma naozaj vzalo za srdce. Začala som sa smiať. Bolo to komické, ako sa snažila za každú cenu presadiť svoje.
Začala som dcéram podávať večeru. Ona sedela v obývačke. Bolo mi jasné, že do kuchyne nepríde, tak som jej tanier zaniesla do izby.Ešte som ani nevošla do kuchyne a už tam bola aj s tanierom.Položila večeru na stôl so slovami – „nechcem jesť!“
„Keď nechceš, tak nechceš buď hladná!“ – a pokračovala som v dopekaní, pričom ona sa vyparila z kuchyne, avšak nie na dlho.
Otvorila stavanú skriňu v kuchyni, vybrala malú papierovú tácku a začala si na ňu ukladať palacinky, ktoré ešte pocukrila a vložila do sáčku.Pozerala som na ňu a spýtala som sa jej čo robí, veď keď chce nech to zje.
„Nechcem to jesť, len si to pripravujem, aby som pod mostom nebola hladná!“
„Ty ideš pod most? Myslela som, že chceš ísť do ústavu!“
„Veď si povedala, že tam nie je dobre, tak idem pod most!"
“Hm, ale v ústave by si mala aspoň teplo a nemusela by si sa báť o palacinky, že ti ich bezdomovci zjedia.“
Len tak kútikom sa usmiala, aby mi nedala najavo, že ju to pobavilo a naďalej sa hrala na týranú dcéru, čo mi aj vykričala, že ich zákazom týram.Vzala zabalené palacinky a odišla z kuchyne.Všetky sme sa nad jej hereckým vystúpením zabávali, hrala to akoby sa herečkou narodila a aj plakala.Ale na to som nereagovala, pretože som vedela, že dokáže plakať aj keď nemá dôvod.Proste malá herečka.
O chvíľku sa objavila v kuchyni a zo šuplíka si vytiahla príbor.
„Načo ti je príbor, veď pod mostom ti bude nanič?“ – spýtala som sa jej prekvapene. Veď si balila len veci, ktoré potrebovala a príbor by jej bol asi na figu borovú z môjho pohľadu.
Odvetila – „môžem mať aspoň trocha konfortu pod mostom!
“Tak to by ma nenapadlo. Všetky sme sa smiali, samozrejme okrem nej. Ona len dudrala stále dookola.
„Len sa smejte, veď keď odídem ešte budete plakať a budem vám chýbať. Spomeniete si na mňa!“
Jasné, že sme sa bavili a smiali.
„Veď dobré, len sa smejte!“ – a vyberala palacinky zo sáčku. Myslela som, že už je hladná a konečne sa ide navečerať, ale ona začala palacinky krájať na kolieska.Tak som sa jej spýtala načo si to krája, keď si zbalila príbor. Vraj, aby nemala pod mostom veľa práce.No poradila som jej, aby si kolieska vypočítala a zadelila aj na neskôr, aby neumrela od hladu.Vytáčalo ju, že som vôbec nemala strach z jej vyhrážania sa, že odíde.Vedela som, že to nespraví, i keď u nej si človek nikdy nie je istý, čo ju napadne.
Ale mala som pocit ako by čakala na to, že poviem – „tak dobre ruším trest!“Ale to som nemala v pláne. Tak si opäť zbalila palacinky a šla sa obliekať. Bola naozaj nahnevaná. Ak by som jej dala hocijaký iný trest prijala by ho aj bez hereckej roly, ale neisť von za kamarátkami, to bolo pre ňu strašné.Povedala vecí, ktoré ma vôbec nehnevali, pretože som vedela, že to nemysli vážne. Chcela len presadiť svoje a to za každú cenu.
Aj za cenu, že mi povie, že som tyranka, že ju nemám rada, a že sa cíti jak vo väzení.Bolo mi jej ľúto, ale vedela som, že ak povolím, ako vždy nebudú ma rešpektovať.Rodičia musia byť z času na čas krutí, ale to ona pochopí, až keď bude sama maminou.
Myslím, že podobne sme reagovali aj my ako detí, len s tým rozdielom, že sme si nedovolili povedať rodičom, čo by sme chceli. Asi sme si ich viac vážili a mali väčší rešpekt. Teraz sú vzťahy medzi rodičmi a deťmi viac kamarátske, čo nie je na škodu.
Hold puberta robí svoje. Svoje rozhodnutie nevzala späť. Obliekla sa, obula a prišla do kuchyne. Pozdravila sa so sestrami a rozlúčila. „Ahojte ja odchádzam!“ Mne sa ani len nepozdravila. Usmiala som sa, lebo do kuchyne prišla asi trikrát. Videla, že nereagujem tak sa vybrala, k dverám a chcela odísť. Robila to tak pomaly, až to bolo okaté a zábavne. Nechcela však ustúpiť ako prvá, stále dúfala, že dostanem strach a povolím. To sa však nestalo.
Keď sa snažila pomalým tempom opúšťať byt som jej prísne povedala, že ak vyjde z týchto dverí, bude toho ľutovať!To ju zastavilo i keď jednou nohou bola už na chodbe. Vrátila sa späť a dvere zavrela.Ostala však v predsieni a plakala.Situácia sa napokon upokojila a ona sa zmierila s tým, že musí v tom väzení ostať.
Celý večer so mnou neprehovorila.Na druhý deň bolo všetko v poriadku. Len sa ma spýtala.
„Čo by si spravila ak by som naozaj odišla?
“Zavolala by som políciu a nechala ťa odniesť do ústavu, kam si chcela.“Tak sa len usmiala a povedala.„preto som sa vrátila späť, lebo som si to myslela!“ Jasné, že by som to takto neriešila, ale to ona nemohla vedieť. Proste si myslela, že zvíťazí. Nezvíťazila z nás ani jedna. Ona pochopila, že má určité povinnosti a ja som pochopila, že moja dcéra i keď je niekedy veľmi výbušná ma má naozaj rada a rešpektuje ma. Ak by to tak nebolo, odišla by bez váhania a bez hereckého výkonu, ktorý musím uznať bol naozaj skvelý.
Dnes sa na tom smejeme, ale nezabúdajú na to, že viem byť nie len kamarátska, ale aj veľmi prísna. Ale aj napriek všetkému ich mám veľmi rada a viem, že po dvoch dňoch by som trest zrušila. ako vždy.
Psst, ale to im neprezradím.
