Rozdelila nás smrť
Od týchto udalostí ubiehlo už niekoľko rokov. Bývali sme spolu s mojimi troma súrodencami v domčeku, kde sme strávili najkrajšie dní nášho života. Naši rodičia boli tí najúžastnejši ľudia, akých sme kedy poznali. Ich láskavosť, obetavosť a starostlivosť nepoznali hranice. Každé ráno sme spoločne sedávali pri raňajkách a rozprávali sa o denných plánoch. Ja s mojou o tri roky mladšou sestrou sme z domu odchádzali, ako druhé v poradí. Bola to moja najlepšia kamarátka. Martinka mala zvláštnu povahu, jej náladové chvíľky v iných vyvolávali zlosť, ale ja som vedela, že ju to čoskoro prejde. Poznali sme sa dokonale a vedeli sme, kedy čo povedať a kedy mlčať. Každá z nás mala svoju vlastnú izbu, ale večerami sme spávali raz v mojej, raz v jej posteli. Dlho do nocí sme sa rozprávali o našich problémoch, bolestiach, radostiach a snoch. Našim spoločným a najkrajším snom bolo postaviť si obrovský domček a bývať v ňom spoločne aj s našimi rodinami. Naši dvaja bratia ( dvojčatá ) boli ešte príliš malý na takéto debaty, ale rovnako som ich mala rada, ako Martinku. Mirko a Matúško mali iné problémy, ako niekomu niečo vyviesť, alebo ako rozmontovať práve kúpené autíčko, alebo robota. Kto, ako šikovne vie ukrývať diely zo stavebnice. Ale aj napriek všetkým vytržnictvám, ktoré robievali som ich mala rada i keď ma niekedy veľmi nahnevali. Otec odchádzal z domu ako prvý už zavčasu ráno. Robil v jednej firme na výrobu automobilových dielov. Takže celý týždeň sme sa vidali málo. Zavčasu odchádzal a neskoro unavený sa vracal domov. Mama bola doma a starala sa o celý chod domácnosti. Upratovala, varila a venovala sa obom bratom na ktorých nebolo ľahké dávať pozor. Vždy, keď sme sa vracali domov, nás uvítala s úsmevom na tvári. Spýtala sa nás, ako sa nám darilo a pripravila obed. Vždy vravievala „domáce je domáce!“ víkendy sme trávili všetci spoločne. Boli sme šťastní, lebo cez týždeň sme každý mali povinnosti. Otec nás brával na rôzne akcie, hrady, k vode. Často sme chodievali do prírody, kde nás učil, ako sa správať v nebezpečenstve a ako sa správať v lese.
Jedného dňa sa rozhodol, že mamu prekvapí a kúpil dve lístky do divadla na predanú nevestu. Vedela som, ze mama neodmietne, mala divadlo veľmi rada, len naň nemala čas. Bol piatok podvečer a obaja sa pripravovali na divadelne predstavenie. Mama vyskúšala niekoľko šiat až nakoniec sa rozhodla pre čierne s trblietavými hviezdičkami. Perfektne sa hodili k jej dlhým čiernym vlasom a hnedým očiam. Vyzerala, ako víla z rozprávky, ktorá chodí dávať deťom sladké bozky na dobrú noc. Prvý krát som si všimla, aká je pekná moja mama. Otec bols prípravou hotový oveľa skôr. Prispôsobil sa a vzal si čierny oblek. V ten večer otec pre mamu pripravil ešte jedno prekvapenie. Vybral z vrecka malú krabičku a podal ju mame. Keď ju otvorila bola milo prekvapená a vytiahla z nej zlatú retiazku na ktorej bolo srdiečko spojene s kotvou a krížom. V očiach mala hviezdy ktoré žiarili oveľa krajšie, ako ti na šatách. Objala otca a pobozkala. Na krajíčku v jej očiach som videla trblietať sa slzičku. Otec jej retiazku pripol, ešte nás všetkých pobozkali, popriali krásny večer a samozrejme, čo smieme a čo nie. Ja ako 15 ročná som mala za všetko zodpovednosť. Objala som ich a popriala prijemnú zábavu a dívala sa, ako spoločne držiac sa za ruky odchádzajú. Vtedy som ešte netušila, že svojich najmilších a najláskavejších rodičov vidím naposledy. V ten večer som nemohla zaspať a prehadzovala som sa na posteli. Prechádzala z jednej izby do druhej a zakaždým som nazrela do izby mojich rodičov, ale posteľ bola prázdna. Nad ránom sa mi podarilo zdriemnuť si. Prebudil ma zvonček, ktorý vyzváňal, ako by horelo a tak som sa ponáhľala k dverám. Mala som nepríjemný pocit lebo moji rodičia neboli ešte doma. Otvorila som dvere za ktorými stáli dvaja policajti a jedná žena z ktorej šiel strach. Nikdy na to ráno nezabudnem, že naši rodičia mali autonehodu pri ktorej obaja na mieste zraneniam podľahli. Začala som kričať, že to nie je pravda, že moji rodičia nemohli zomrieť, že sú nažive, a že sa čoskoro vrátia. Nebola to pravda. Ukázali mi fotky a mne bolo jasné, že sa rodičia už nikdy nevrátia. Tá žena nám oznámila, že si po nás prišla a odvedie nás, pretože sa o nás nemá kto postarať a ja som nebola plnoletá. Ešte som sa nedostala z jedného úderu a už prišiel ďalší. Vzali nás všetkých a odviedli do detských domovov. Plakali sme a objímali sa, prosila som, aby nás nerozdeľovali, aby nás nechali spolu. Tá žena stále tvrdila, že to nie je možné lebo je medzi nami veľký vekový rozdiel. Odtrhli ma od mojej najlepšej kamarátky, sestry Martinky a milovaných dvojičiek. Moja posledná spomienka na súrodencov je plná žiaľu, utrpenia, slz a výkrikov, aby som ich neopúšťala. Už nikdy som ich nevidela a nespala s mojou sestričkou v posteli, už nikdy sme sa nerozprávali dlho do nocí a nesplnil sa náš sen o domčeku. Už nikdy som nevidela svojich bračekov, ako rastú a vymýšľajú huncútstva.
Už nikdy! Rozdelila nás smrť našich rodičov.
