Spomienka
Veľmi rada si spomínam na jednu ženu. Jedna z osôb, ktorá mi do života dala rady, pomáhala riešiť problémy a mnohému ma naučila.
Naučila ma pochopiť, čo znamená rodina a aká dôležitá v našom živote je. Bola skromná, starostlivá a pozorná. V živote to nemala ľahké, ale nesťažovala si. Často sme spolu pili kávu a rozprávali sa.
Spomínam si na jednu príhodu. Mala som vtedy asi devetnásť rokov a pozvala som ju na kávu. Keď prišla sadli sme si do kuchyne a rozprávali sa ako zvyčajne. Zaujatá do debaty som úplne zabudla na tú kávu. Vtedy som si asi veľmi nešplhla, ale dnes na to spomínam s úsmevom. Veď nadarmo sa nevraví, že mladosť - pochabosť!
O pár mesiacov som ostala tehotná, takže sme spolu boli častejšie. Vždy sme mali o čom rozpráavať. Nemiešala sa mi do domácnosti, nesekírovala ma. Vždy mi poradila, ako najlepšie a najednoduchšie pripraviť jedlá.
Po pôrode chodievala za mnou na návštevy do nemocnice a dodnes si pamätám na chuť vtáčieho mlieka, ktoré mi tam nosievala. Sedávali sme na lavičke v nemocničnom parku a rozprávali sa. Veď sme mali najnovšiu tému a to moju dcéru a jej vnučku. Už sa nevedela dočkať kedy prídeme z nemocnice domov a malú vezme do náručia.
Bolo to presne tak. Mala svoju vnučku veľmi rada, rozmaznávala ju a všetko jej dovolila. Nehnevala som sa preto. Veď som mala to najlpšie dieťa, aké som si mohla priať. Pár mesiacov po narodní dieťaťa sme sa s partnerom vzali a ja som túto dobrú ženu začala volať mama. Samozrejme, že boli chvíle, keď som na to pozabudla a ona sa potom pýtala, či sa na ňu hnevám. Nebolo to preto, že som sa hnevala, ale nebola som zvyknutá. Časom sa to však už nestávalo.
Vychádzali sme spolu veľmi dobre, len sme sa už tak často nestretávali. My sme sa odsťahovali na sídlisko. Cez týždeň sme chodievali my k nej a cez víkend ona k nám. Nemohla častejšie, pretože bola chorá na srdce a ja som nemohla, lebo som mala povinností doma, dcéru a už som čakala druhé bábo.
Nič sa nezmenilo a mama sa spolu s nami tešila aj na druhé dieťatko, ktoré prijala s rovnakou láskou, ako prvé.
Vždy sme vedeli, že ak nám niečo chýba, alebo potrebujeme pomôcť máme ju a ona nám rada z toho mála čo mala pomohla. Celý rok postupne kúpovala darčeky, aby nám ich dala pod stromček. Nemala veľa peňazí a okrem toho pomáhala aj nám, preto tie darčeky boli pre nás veľmi vzácne.
Nikdy nezabudla na židný sviatok, meniny či narodeniny. Keď mala druhá dcéra asi osem mesiacov mama sa dostala do nemocnice na inkfert a asi po dvoch týždňoch ju prepustili domov. Veľmi sme sa o ňu báli. Dostala nejeké lieky, pokyny a to je všetko. Svoj životný stýl nezmenila. Nevedela len tak nečine sedieť a ničomu sa nevenovať. Tiež nerada otravovala druhých a vedela, že ja toho s deťmi mám veľa na starostí. Bolo pre mňa ťažké tam chodievať každý deň a jej syn bol v práci od rána do večera.
Po mesiaci mama druhý inkfert neprežila. Zariadil sa pohreb, posledná rozlučka a miesto. Jej pravé miesto však ostalo v naších srdciach.
Zakaždým, keď som vstúpila do bytu, kde mama predtým bývala som cítila pustotu. Všetko sa tam zahalilo do pochmúrného závoja. Už to nebol ten veselý, svetlom ožiarený byt. Chýbala mi tam a aj v živote. Vždy, keď ma niečo trápilo, alebo som si nevedela rady bola tam mama, ale teraz už nie.
Vždy som sa v duchu pýtala, čo by asi v niektorých situáciach robila ona. Často sa mi s ňou snívalo. Veľmi mi chýbala. Niekedy som mala pocit, akoby s ňou odišlo všetko svetlo, ale ja viem, že to tak nebolo. Viem, že sa stále na nás díva a určitým sôsobom nám pomáha prežiť problémy.
Akoby nad nami stále držala ochrannú ruku, i keď si to neuvedomujeme. Neustále nás spája. Rodina je všetko a ona pre tú svoju obetovala všetko, čo mala – samu seba!
Navždy však ostane v našich srdciach a nikdy ju neprestaneme mať radi.
Bola to tá najlepšia a jediná svokra, akú som mala!
