Takmer ju pochovali s mužom

Mala asi 17 rokov, keď som k nej prišla na nejaký čas bývať. Bola mojou dá sa povedať najlepšou kamarátkou. Nevybrala som si na bývanie práve najvhodnejší čas, ale postupnom čase som pochopila, že moju spoločnosť potrebuje. Práve sa začalo leto a všetko dookola kvitlo. Ľudia aj zvieratá sa tešili slnečným lúčom, len ona bola zo dňa na deň smutnejšia.Spávali sme v jednej izbe a veľa sme rozprávali a preberali naše životy. Mala chorého otca o čom som nepochybovala, pretože bol pripútaný na lôžko a z izby jej rodičov deň aj noc znel strašný kašeľ. Jej otca sme videli pri podávaní liekov a jedla. Striedali sme jej mamu, ktorá s ním bola hore takmer celú noc. Vyzeral veľmi zlé. Bol slabí a stále kašľal až sa tým kašľom dusil. Nevedela som presne, čo mu je a na akú chorobu trpí a preto, keď sme sa večer uložili som sa jej spýtala, čo sa mu stalo a prečo je taký chorý. Nemyslím, že mala chuť o otcovej chorobe rozprávať, ale po odmlčaní sa rozhovorila a ja som vedela, že sa potrebuje vyrozprávať. Musela, aby sa jej uľavilo. Jej rozprávanie prerušili slzy, ktoré nedokázala skrývať a ja som ju za ne ani neodsudzovala, pretože som sa cítila ako ona a slzy som mala spolu s ňou. Jej otec ochorel, keď mala asi desať rokov. Našli mu na pľúcach malú škvrnu a tak presvedčení, že prekonáva zápal pľúc a všetko bude v poriadku. Liečil sa, ako sa na takúto chorobu patrí. Po čase sa však škvrna nestrácala a začali sa robiť vyšetrenia, pri ktorých sa zistilo, že je to nádor. Liečil sa dlho, preležal istý čas v nemocniciach a navštevoval kúpele, čo mu však veľmi nepomáhalo. Nebol to práve disciplinovaný pacient, ktorý sa riadi pokynmi lekára, a tak sa jeho stav miesto zlepšovania, zhoršoval. Ako sám tvrdil, len Boh vie, či by mu pomohlo riadiť sa radami lekárov. Svoj štýl života nezmenil. Po určitom čase mu z pľúc kúsok odštikli, ale nedávali veľkú nádej, čo sa aj potvrdilo, chorľavel viac a viac. Nádej je už posledná cesta, ktorá sa pomalým krokom blíži ku koncu. Jej mama prestala vo chvíli, keď jej otec prestával chodiť a už v podstate žiť ako každý človek pracovať. Prvoradé pre ňu bolo, aby sa jej manžel necítil sám a nemohla ho po toľkých rokoch spoločného života opustiť, len preto, že bol chorý. Neuvedomovala si, že spolu s ním zomiera aj ona len v oveľa pomalšom tempe. Musela byť silná. Vedela, že jej muž umiera, že je každým dňom bližšie k zubatej, ale bojovala a bojovala aj za neho. Myšlienka na to, že ho stratí ju umárala. Večerami, keď jej otec na malú chvíľu omámený všetkými liekmi zaspal, sme s ňou sedávali v kuchyni pri káve a rozprávali sa. Ešte pred nedávnom dobré vyzerajúca žena plná radostí a vitality postaviť sa životu sa jedného rána zmenila na trosku. Mala som pocit, že si pripadá, ako na potápajúcom sa Titaniku.Očí plné zlz a žialu, nedovolili ukázať ten smiech a radosť, ktorý kedysi zvýraznili jej tvár a každý sa   v jej prítomnosti cítil výborne. Raz nad ránom zburcovala celý dom, pretože otcovi prišlo veľmi zlé a takmer odpadol. Zavolali sme záchranku, ktorá ho odvádzala na nosítkach. Stáli sme a len tak sme sa dívali, ako opúšťal byt, v ktorom prežil takmer celý svoj život, a v ktorom zanechával svoju dcéru a syna. Miloval svoje detí. Miloval svoju manželku a nikdy im pri ňom nič nechýbalo. Teraz tento milujúci človek opúšťal zázemie a ani netušil, že sa doň už nikdy nevráti. To však netušil nik z nás. Jej mama odišla spolu so záchrankou a manželom. Ostali sme samé. Objala som svoju kamarátku a utešovala, že všetko bude v poriadku. Jej brat s hnevom a plačom povedal, že nič nebude v poriadku, že otec zomiera a zavrel sa do svojej izby. Celým bytom prevládal strach, smútok a plač a očakávanie na príchod jej mamy. Všetci sme netrpezlivo čakali na správy o jej otcovi. Trvalo to večnosť. Už nik nezaspal, len sme sedeli opreté jedna o druhú a čakali. Nekonečne dlhá sa zdala byť každá minúta. Nakoniec sme sa dočkali, ale nič sme sa nedozvedeli. Bolo potrebné počkať na výsledky a vyšetrenia. Sedeli sme mlčky za stolom a len zriedka kedy niekto niečo povedal. Poobede sa jej mama vybrala do nemocnice. Vyšetrenia hovorili jasne musí ostať v nemocnici pod dohľadom. Každý de) tam za ním chodila a keď sa vracala domov v očiach mávala vždy slzy.Ich milovaný otec a manžel sa jej každým dňom strácal pred očami. Choroba veľmi rýchlo postupovala. Nevládal sa hýbať, potom oslepol, ale ešte žil. Modlila sa, aby nezomrel a nevadilo, že nevidí. Ona by sa o neho postarala, len aby bol s ňou. Z nemocnice ho prelozili do zariadenia s pľúcnymi ochoreniami, čo nebolo v našom meste. Chodievať tam za ním nebolo jednoduché každý deň, a tak si návštevy rozdelila. Nebol však deň, aby o ňom nerozprávala so slzami v očiach.Trvalo to približne mesiac. Jej posledná návšteva sa jej vryla do pamätí navždy. V ten deň jej zomrel v náručí. Nezomrel kým neprišla. Chcel sa ešte rozlúčiť so ženou, ktorú miloval a strávil celý svoj život. Z jej rozprávania sme sa dozvedeli, že musela byť ošetrená, pretože sa tam zrútila. Domov ju doniesol brat, ktorého volali, pretože ona odmietala manžela   opustiť. Každý deň rozprávala o svojom mužovi. Chýbal jej. Nespávala, nejedla, len plakala a rozprávala, čo všetko spolu prežili a teraz ju tu nechal, opustil a ona nechce bez neho žiť. Nepomáhali žiadne slova. Bolesť v jej srdci bola silnejšia. Moja kamarátka a jej brat to tiež niesli veľmi ťažko, ale snažili sa svoju mamu utešiť. Nemohli prísť aj o ňu.O niekoľko dní sa konal pohreb. Všetci sa vyobliekali do čierneho. Musela som na požiadanie kamarátky ísť s ňou. Poviem vám bol to najhorší zážitok, ktorý som prežila. Vstúpili sme do miestnosti, kde bol vystavený v presklennej truhlici a prikrytý bielou záclonovinou. Na požiadanie už ani neviem koho, bol biely závoj z tváre odstránený a vtom sa celou miestnosťou ozvalo zhíknutie a každý si zakrýval ústa. To čo tam v tej chvíli videli nebol človek, ktorého poznali, len akási napodobenina. Telo úplne vychudnuté pokryte len kožou. Očí zapadnuté, tak že bolo vidieť hlboké jamky. Jej mama prvý krát odpadla. Priniesli jej stoličku a položili niečo pod nos, aby sa prebrala. Zoslabnutá smútkom a žiaľom prosila, aby sa jej vrátil a neopúšťal ju. Všetci ju prehovárali, aby na konečný ceremoniár nešla. Videli, čo sa s ňou stalo len pri odkrytí a mali o ňu strach. Ona však nikoho nepočúvala, s manželom sa potrebovala rozlúčiť. Jej manžel v presklennej vitrínke pomaly klesal až sa stratil. Pobrali sme sa na miesto, kde ho mali uložiť.Postavili sme sa čakali kedy ho prinesú. Ešte posledné slová farára a posledné hodenie hliny a začalo sa spúšťanie truhly do hlbokej jamy a vtedy to prišlo. Každým posunom truhly do jamy klesala aj ona.Plakala, a neprestávala a volala ho späť. Nič nepomáhala. Nik ju neudržal. Bola rozhodnutá ísť za ním. V tom veľkom žiali sa hrnula do jamy za svojim mužom. Detí a aj ostatní sa snažili ju udržať, ale sila, ktorá v nej bola a rozhodnutie im to sťažovalo. Nakoniec vysilená odpadla a zvalila sa vedľa jamy. Takmer sa jej prosby splnili. Zavolala sa záchranka a musela byť vyšetrená hneď na mieste. Po prebratí odmietala opustiť miesto, kde bol jej manžel. Po nekonečnom dohováraní a vďaka aj oslabeniu sa ju podarilo dovliecť domov. Posledná rozlúčka doma sa konala bez nej. Bola zavretá vo svojej izbe, kde sa ponárala do zármutku a žiali. Niekoľko dní ostala ležať. Postupne sa zo všetkého dostávala vďaka svojim deťom. Pochopila, že majú už len ju a ona ich. Nikdy nezabudli na človeka, ktorý im veľmi chýbal, ale pochopili, že ľudia zomierajú. Vyrovnali sa so skutočnosťou a stratou. Jej mama ostala sama a každý deň chodievala za mužom, ktorého tak veľmi milovala a nikdy neprestala. Teraz po toľkých rokoch trápenia a žiaľu sú konečne opäť spolu.