To sa už nikdy nezopakuje

Ako každé dieťa, keď príde čas musí nastúpiť do prvej triedy a inak to nebolo ani u mňa. Mala som strach a už pár dni predtým som plakala, že tam nechcem ísť. Pane Bože to bolo prelievanie slz, teraz keď si na to spomeniem sa zasmejem.Ráno, keď už bol čas ísť sa žiadne slzy nekonali. Šla som do školy s bratom dvojčaťom a mamou. Po zoskupení na dvore si nás každá učiteľka spolu s rodičmi vzala do triedy. Mala som strach z nepoznaného a nevedela som čo ma tam čaká. Moja trieda bola na prízemí, na konci chodby. Tak sme tam teda vošli a každý si mal nájsť miesto, kde sa usadil a čakal, čo sa bude diať. Dodnes si pamätám, ako tá trieda vyzerala. Hneď pri dverách stála kachľová pec a na opačnej strane bol dlhý vešiak na kabáty, pod ktorý sa ukladali topánky a prezuvky. Tri rady školských lavíc. Boli to staré lavice, ako z vojnových filmov.Každý rad bol spojený a stoličky boli zdvíhacie, ako v kine. Predná časť lavice sa dala zdvihnúť. Tam sa ukladali knihy a zošity. Na vrchu bolo miesto na vtedy už nepoužívaný kalamár a priečinok na písacie potreby. V tento prvý deň sme mali na lavici pekne uložené knihy a zošity, z ktorých sme sa ako prváci mali začať učiť. Tiež tam boli uložené sladkostí, ktoré nám mali uľahčiť vstup do nového života. Pred lavicami bol starý stôl, kde sedávala učiteľka. Na prednej stene pred lavicami bola veľká zelená tabuľa s kriedami. Vedľa stalo počítadlo s farebnými, veľkými guľami a na stene bola pripevnená plechová tabuľa s magnetkami. Hneď vedľa bolo umývadlo. Vzadu za lavicami bola skriňa, v ktorej boli uložene písacie potreby, výkresy, zošity, vodové farby, štetce, gumy a všetko, čo sme v škole potrebovali a museli mať. Celou triedou sa niesla vôňa nových kníh. Vpredu stála učiteľka, z ktorej som mala asi najväčší strach. Vysoká, dobré stavaná, tmavovlasá žena vzbudzovala rešpekt a myslím, že nie len u mňa, ale mnohých pre mňa ešte nepoznaných spolužiakov. Všetko sa začalo predstavovaním a rozprávaním, čo nás v škole čaká, a čo všetko nás táto navonok prísna učiteľka naučí počas štyroch rokoch, ktoré strávi s nami. Všetok strach opadol vo chvíli, keď sa začala usmievať. Bol to jeden z najkrajších dni v škole a ja som mala tú najlepšiu učiteľku, ako som si mohla priať. Všetko, čo sme mali na lavici sme si vzali do školských tašiek. Stále si na tú moju prvú pamätám. Celá červená v strede s modrou lienkou. Na druhý deň sa už začalo normálne vyučovanie a zoznamovanie sa so školou. Táto učiteľka nás neučila len v škole, ale brávala nás aj na výlety a chatu, kde sa nám spolu so svojimi dcérami venovala a hrávali sme sa všelijaké hry. Naučila nás, že život nie je len o sedení v školskej lavici, ale aj správaní sa jeden k druhému. Naučila nás, že nič sa nedá naučiť paličkou, ktorá ležala na jednom mieste bez toho, aby ju použila. Naučila nás milovať prírodu, správať sa k sebe, ako by sme boli jednou rodinou. Naučila nás pomáhať si navzájom. Bola to tá najlepšia učiteľka a žena, ktorú som mala česť spoznať. Je to už dávno a ani neviem, či je ešte medzi nami, ale jedno viem. Zaslúži si to najväčšie poďakovanie s veľkým D. Svoju prácu vykonávala s potešením a radosťou. Nepozerala sa na detí z akej boli rodiny. Všetky detí brala, ako vlastné. Bola to učiteľka, na ktorú si každý rád spomenie, bez akýchkoľvek výčitiek a zlých spomienok. Možno ak vyslovím jej meno si na ňu spomenú aj tí, čo jej meno vďaka času už zabudli.     Tak teda vďaka pani učiteľka Bujdošová!