V ten deň sa opäť narodila pod šťastnou hviezdou!
Včera moja dcéra ostala zo školy doma. Mala bolesti bruška a tak ráno navštívila svoju doktorku, ktorá usúdila, že je to len zjedením nejakého jedla. Ak by sa stav nezlepšil dostala papier na chirurgiu. Asi po dvoch hodinách sa už cítila oveľa lepšie a tak šla do obchodu kúpiť si niečo diétne na jedenie. V ten deň som pochopila, aké veľké srdce má moja dcéra.
Cestou do obchodu šiel za ňou malý čiernobiely psík. Vošla do obchodu a on za ňou. Všetci si mysleli, že je to jej psík a tak, aby neboli problémy z obchodu vyšla. Kam sa však pohla psík ju nasledoval. V tom okamihu sa rozhodla, že ho donesie domov.Hneď, keď otvorila dvere začala mi opisovať všetko ako sa stalo, a že jej psíka bolo veľmi ľúto. Vonku bola zima a nedalo sa ho nechať len tak vonku. Pri pohľade do jeho očí to nedokázala.Mala pravdu jeho očká boli nesmierne smutné a takmer sa v nich dalo čítať- „ prosím, nevyháňajte ma!“ túlilo sa a veľmi rýchlo udomácnilo.
Kým mu dcéra zohriala mliečko ja som zistila aké má pohlavie. Bola to ona a tak sme jej dali meno DENA. Nemohli sme na ňu volať, hej ty tam.Dena sa pustila do jedenia, čo ma veľmi prekvapilo nemala strach a jedla slušne. Hneď ma napadlo, že na ulici nemohla byť dlho. Tiež počúvala na pokyny a bola poslušná.Vtedy sme s dcérou skonštatovali, že buď sa niekomu stratila, alebo ju niekto vyhnal z domova. Nemala obojok, tak sme nevedeli ani komu patrí.Na otázku, či môže Dena u nás ostať som dcéru musela sklamať, čo mi bolo veľmi ľúto, keď som videla, že má slzy v očiach.
Vysvetlila som jej, že bývame v podnájme a tú si psa nemôžeme dovoliť, pretože by nás majiteľ bytu vyhnal. Ak by sme mali svoj byt, tak by problém nebol. Na ulicu sme ju však vyhnať nedokázali, a tak sme začali rozmýšľať, ako Denu zachrániť, aby neostala v tej zime na ulici.V tom si dcéra spomenula na svoju kamarátku, ktorá doma chcela mať psíka a šla k nej domov. Našťastie bola doma aj jej mama, ktorá si Denu obľúbila na prvý pohľad. Obe mali zo psíka radosť. Museli však čakať na rozhodnutie otca, ktorý bol v práci. Ale myslím si, že už v prvom okamihu boli rozhodnuté a vedeli, že otca prehlasujú.
Moja dcéra sa s kamarátkou vybrali k veterinárovi, aby im povedal aká je to rasa, koľko má asi mesiacov a či nie je chorá.Tu sa musím troška zastaviť a poukázať na to, aký vedia byť niektorí ľudia nevšímaví, krutí a bezohľadní. Chovanie veterinára nahnevalo aj moju dcéru, ktorá ho poprosila o prezretie psíka, ktorého našla na ulici. Samozrejme, že ho neprezrel. Prvé, čo ho zaujímalo boli peniaze! Vraj, ak majú sto korún tak psíka prezrie.
Človek, ktorý by mal ísť mladým ľuďom príkladom a už aj vďaka svojej práci, je bezohľadný a jediné, čo ho zaujíma je sto korún! Myslím, že ak sa pripravoval a študoval túto profesiu musel mať zvieratká rád a bol odhodlaný pomáhať každému zvieratku. To sa však nestalo a dcéra s kamarátkou odišli so sklonenými hlavami a sklamané z počínania veterinára.
Vrátili sa domov ku kamarátke, chvíľku tam ešte dcéra ostala a vrátila sa domov.Vysvetlila som jej chovanie veterinára, čo samozrejme nepochopila. Nepochopila to, že doktor odmietne vyšetrenie len preto, že nemá peniaze. Na otázky, ako môže doktor nechať napospas zviera musí odpovedať on sám.
Často si dávam aj ja otázku, preboha, čo sa s tými ľuďmi deje. Nie je to problém len zvierat, ale aj ľudí, ktorí veľmi často trpia nevyliečiteľnými chorobami, alebo nemajú peniaze na drahé operácie. Kam sa podela ľudskosť?
Poobede šla dcéra k svojej kamarátke, aby zistila ako Dena dopadla. S úsmevom prišla domov a vyrozprávala mi, ako pekne Denu doma privítali, aj to, že už má svoj obojok a vodítko. Má svoje misky na jedlo a granule a všetko, čo Dena potrebuje.Obe sme mali radosť, že sa Dene podarilo nájsť dobrý domov a ľudí, ktorí nie sú ľahostajní a zvieratka majú radi, bez ohľadu na peniaze, ktoré ich Dena bude stáť.
V ten deň ju dali prezrieť veterinárom a zaočkovať. Snáď bol veterinár konečne spokojný, že dostal tých sto korún, ba dokonca viac.
Som na svoju dcéru veľmi hrdá a mám radosť z jej šľachetného srdca, pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú. Ona sama je so sebou spokojná, ako vraví – „ spravila som dve dobré skutky, zachránila som psíka a potešila kamarátku!“
Všetko sa pre niečo deje. Možno ju to bruško bolelo, pretože niekto potreboval pomoc.
Obe sme šťastné, že Dena našla svoj domov, kde jej nič nebude chýbať!
