Vyhral nad chorobou, nevyhráva nad sebou

Navonok sympatický, milý a starostlivý muž. Asi tak by ho charakterizoval každý, kto by sa ocitol v jeho blízkosti a veru, že by sa nemýlil. Vyrastal v rodine, kde láskou nik nešetril, kde sa každý o každého zaujímal a vedeli sa navzájom pochopiť. Aspoň si to každý naokolo myslel, ale skutočnosť bola iná.Vyrastal s mamou, otcom a staršou sestrou. Celý ich život sa zmenil, keď mal Marek   šesť rokov. Jeho zdravotný stav sa zmenil k horšiemu. Lekári mu zistili rakovinu v oblasti krku.   To bol začiatok konca vynikajúcich vzťahov v rodine.Mama, otec aj sestra sa v okamihu sekundy zmenili. Nerob toto, nerob hento, nechoď tam, nechoď hentam. Vždy mu niekto dýchal na chrbát. Kam šiel, šiel   niekto s ním. Samozrejme, že sa o neho báli, ale on to bral tak, že ho  kontrolujú, nedovolia mu ani dýchať. Mal pocit, akoby niečo spáchal a bol vo väzení. Nevedel pochopiť, že má vážnu chorobu a všetci sa o neho boja, aby sa mu niečo nestalo. Cítil sa ako vtáča zatvorené v zlatej klietke. Stratil slobodu a s ňou aj právo   prežívať detstvo na ihrisku s kamarátmi, šantiť a vyvádzať, tak ako jeho rovesníci. Pozeral sa na nich z okna svojej izby a nevedel pochopiť prečo tam s nimi nemôže byť. Trápil sa. Zo dňa na deň bol smutnejší. Poznal len vyšetrenia v nemocniciach, mamu si pamätá ako sestričku, ktorá mu dávkovala lieky a strážila ho, aby nevyviedol niečo a nedovolila mu to, čo by práve chcel robiť. Nedovolila mu jesť to, na čo mal chuť. Nechápal prečo sa okolo neho zrazu všetci zmenili, nechápal, čo sa deje.   Vedel len, že si chce ísť na ihrisko s kamarátmi zahrať futbal, vyšantiť sa a zabávať. Ale nemohol. Videl ich iba cez okno svojej izby a v očiach mal slzy. Po niekoľkých mesiacoch strávených vyšetreniami sa jeho stav zhoršil a jeho previedli do nemocnice takmer 450 km vzdialenej od domova. Ani netušil, že tam strávi celé svoje detstvo. Na túto cestu si spomína ako na najhoršiu nočnú múru, ktorú prežil. V aute bolo ticho, nik nič nerozprával. Spomína si len mamine slzy a vzlyky. Všetci sedeli, ako priklincovaní na sedadle a otec sa sústredil len na cestu. Možno preto, aby mu nedal na vedomie, že aj jemu je veľmi smutno.Nechceli, aby sa ich syn trápil, ale on sa trápil. V jeho duši bol nekonečný smútok a strach z nepoznaného. Sedel na zadnom sedadle a len sa tak díval   cez okno na míňajúce sa okolie. Vtedy netušil, že to bude na dlhú dobu jediná spomienka, ktorá mu ostane. Dlhá vyčerpávajúca cesta sa skončila jedného rána, keď zastavili na parkovisku pred nemocnicou, do ktorej sa Marek musel, čo najrýchlenie dostať, aby sa pokúsili zachrániť jeho život, čomu neverili, ale vždy dúfali a nestrácali nádej. V ten deň spolu ešte strávili spoločné chvíle a prišiel čas na rozlúčku. Objímali ho so slzami v očiach. Dostal zopár rád a príkazov a posledné slová, na ktoré nezabudol do dnes boli, že mu budú telefonovať a prídu ho navštíviť.Nasadli do auta, naštartovali a strácali sa v diaľke. Stal tam a díval sa za odchádzajúcim autom, ktoré odvádzalo všetkých, ktorých miloval a v srdci mal bolesť, akoby mu do nej zapichovali dýky. Neutíchala.   Zrazu sa v neznámom svete ocitol sám netušiac, čo ho čaká.V nesmiernom strachu nemal pri sebe nikoho o koho by sa oprel, nikoho, kto by mu povedal „ neboj sa všetko bude v poriadku“. Objal ho a privinul k sebe. Vnímal to tak, že ho všetci opustili, pretože je chorý a začal sa hnevať na celý svet, čo sa odzrkadlilo aj na jeho správaní. Nepriateľský, zúrivý, nezodpovedný a to všetko preto, že si myslel, že choroba, ktorú mal mu vzala všetko. Našiel si tam veľa kamarátov, len škoda, že každému komu mohol ublížil. Prechádzal vyšetreniami, terapiami a operáciou. Strávil tam už veľa času, ale návštevu z rodiny márne čakal. Jediné čo v týchto ťažkých chvíľach mohol, bolo počuť ich hlas. Ani netušili, ako sa trápi, ako by ich všetkých chcel objať a vyplakať sa na ich ramene. Netušili, ako mu veľmi chýbali. Počas tej nekonečnej dobe, ktorú strávil mimo domu si prežil svoje. Umierali mu kamaráti jeden po druhom a on sám sa tiež necítil práve najlepšie. Prišiel o svoju rodinu a všetko, čo miloval a bolo mu blízke. Po rokoch nad svojou chorobou ako jediný zvíťazil, ale už sa nikdy nevrátili vzťahy, ktoré so svojou rodinou mal. Všetci sa obhajovali tým, že mu nechceli ublížiť a radšej to riešili týmto spôsobom. Chceli aby na nich zabudol a tak, by sa menej trápil a ak by sa niečo stalo, tak aj oni by prežili oveľa menšie bolesti. Zmierovali sa so situáciou, že ich syn a brat umiera. Ale on neumrel, prežil a potreboval ich! Potreboval ich lásku. Potreboval cítiť, že im na ňom záleží, ale vzdali sa ho, pretože... To ho posilnilo, aby si svoj život vážil a zariadil, tak ako sám chcel. Vyštudoval, založil si firmu a oženil sa. Je pravda, že manželstvo mu dlho nevydržalo, ale nestrácal nádej, že aj to mu v živote vyjde. Detí mať nemôže, i keď ich má veľmi rád, ale aj napriek tomu neprestal veriť, že bude mať rodinu po akej túžil. Našiel si ženu s dieťaťom, s ktorými žil viac ako šesť rokov, ale to asi tiež nebol vzťah, ktorý mu bol súdený. Podviedla ho s jeho kamarátom a tak sa rozišli. Nejaký čas strávil svoj život sám. Pracoval, chodil do spoločnosti a zabával sa. Začal však podliehať alkoholu s vedomím, že jeho nemá nik rád, že nie je človek, ktorému by na ňom záležalo a vždy si v podvedomí vravel, že aj tak čoskoro zomrie, pretože choroba nad, ktorou zvíťazil sa môže vrátiť.Myslím, že chcel zomrieť. Vzdal sa a to bola chyba. Bol to skvelý človek, len u chýbalo sebavedomie, dôvera k ostatným ľuďom a pocit, že aj on niekomu môže chýbať, že aj jeho niekto môže milovať. Neveril, strácal nádej, ktorú utápal v alkohole až do tej mieri, že sa na ňom stal závislí. Takže aj keď mala nejaká žena o neho záujem rýchlo ju stratil vďaka alkoholu, ktorého sa nechcel vzdať. Akoby v ňom nachádzal zmysel svojho života a pri tom tak málo stačilo, aby bol konečne šťastný. Toho času je zamilovaný do ženy, ktorá ma dieťa, miluje ju a chystajú spolu svadbu. Našiel si ženu, ktorá je v podobnej situácii s alkoholom ako on sám. Našla sa žena, ktorá mu alkohol nebude vyčítať, práve naopak bude s ním držať krok. Dokonca ho z času na čas predbehne. Len ako dlho to takto vydržia? Aký má takýto život zmysel? Ešte nezomrel, je medzi nami a ja mu prajem, aby sa medzi nami udržal, čo najdlhšie, ale tiež si prajem, aby svoje myslenie zmenil a konečne začal žiť s radosťou, elánom, aby našiel to skutočné šťastie, ktoré sa neukrýva v pohári, alebo fľaške s alkoholom, pretože je to naozaj veľmi dobrý človek akých je na svete málo.