Vzal si život

Včera sa moja dcéra vrátila, večer domov, ako vždy, netrpezlivo som ju čakala, pretože doobeda sme sa dozvedeli, že jej kamarát deň predtým vyskočil z okna a nik nevedel, prečo a čo ho k tomu viedlo...   Celý deň premýšľala nad tým, ako je to možné veď nemal žiadny dôvod niečo také spraviť. Večer však nebola o nič múdrejšia. Včera ich partia nevystrájala, nebláznila sa, len sedeli a rozprávali o kamarátovi, ktorý im veľmi chýbal a nevedeli si vysvetliť, čo sa stalo. Keď som sa jej spýtala, čo sa stalo povedala, že presne nič nevedia len to, čo im povedala druhá partia, ktorá v ten večer pád z okna videla.   Ráno bol normálne v škole a tešil sa ako každý piatok, keď sa skončila škola. Poobede strávil s kamarátmi. Večer sa vraj troška pohádal s kamarátom. Potom sa rozlúčil s rodičmi, ktorý ako vždy v piatok chodievali do reštaurácie na večeru a už o pár minút na to ukončil svoj život skokom z tretieho poschodia.Čo ho k tomu viedlo sa už asi nik nedozvie. Nezanechal žiaden list, nikomu nič nepovedal. V škole bol najlepším žiakom, doma dobrým synom a najlepším bratom. Celá partia sa vybrali za jeho bratom domov, ale nik im neotváral a nik im nič nepovedal. Niet divu, že nemali chuť komunikovať, a tak sa ešte pozreli na miesto ohraničené červenou páskou, kde sa ukončil život ich kamaráta, po ktorom ostal na zemi len fľak krvi, a v každom spomienka na neho.   Keď sa dcéra rozlúčila a šla spať začala som nad tým rozmýšľať. Toto nie je jediný prípad, keď sa dieťa rozhodlo vyskočiť z okna a ukončiť svoj ešte tak mladý život. Čo ich k takému rozhodnutiu vedie? Škola, nezhody s rodičmi, sklamaná láska. Ale to predsa nie je dôvod pre tak mladého človeka, ktorý má pred sebou celý život. Takmer každý deň sa stretávame v správach a z počutia, kde a ako nejaké dieťa ukončilo svoj život.Až dostávam strach z toho, že sa to môže stať aj v našej rodine. Neviem príčinu, prečo to spravil jej kamarát, a preto o ňom písať nebudem, len ma zaráža a desí myšlienka, že by sa to niekedy malo stať mne.Ako sa asi cítila jeho mama, ktorej posledná spomienka ostane, ako jej syn leží v kaluži krvi pod oknom. Alebo nad čím premýšľa jeho brat, ktorý v tu chvíľu sedel vo vedľajšej izbe a netušil, čo sa deje s jeho bratom. Kto vie, čo všetko si dáva za vinu a v mysli si vraví, že ak by do tej izby vošiel len o pár sekúnd skôr, nemusel jeho brat zomrieť.   S mojimi deťmi mám veľmi dobré vzťahy, ale v ten večer som si uvedomila, že takéto rozhodnutie ukončenia života nemusí byť príčina rodičov. Stačí malý skrat a všetko, čo milujeme skončí pod oknom v kaluži krvi, Rozmýšľala som nad tým, ako sa k deťom chovať, aby nemuseli na niečo také myslieť. Neviem mám s deťmi dohodnuté pravidla, netrestám ich za zlú známku a nemiešam sa im do vzťahov a kamarátstiev. Som tu preto, aby sa mi vyplakali na ramene, aby som ich objala pri každom sklamaní a poradila, ak by prišli a nevedeli, ako sa pohnúť ďalej. To ostatné je na nich, pretože zákazmi by som nič nezmohla a oni si musia všetkým prejsť sami, tak ako kedysi sme museli my.Ale stačí nejaká maličkosť, sklamanie, nezhoda a všetko naše úsilie zabrániť niečomu takému je preč. Skončí pod oknom detskej izby.   Ja viem nemôžme deťom dovoliť všetko, čo by chceli, so všetkým súhlasiť a takto sa nechať vydierať a báť sa, aby nám ktosi nezavolal a neoznámil, že naše dieťa je pod oknom, alebo leží dolámané v nemocnici, len preto, že nesúhlasilo s naším rozhodnutím. Viem aj to, že nedokážeme zabrániť dieťaťu, ak sa jedného dňa rozhodne svoj život ukončiť. Urobí to v sekunde svojho rozhodnutia. Ak sa dieťa rozhodne ukončiť svoj život, urobí to bez rozmýšľania, aké následky to zanechá, komu tým ublíži a komu bude chýbať. A nám rodičom, kamarátom a súrodencom neostane nič iné, len kopa nezodpovedaných otázok, prečo to spravil a prianie, aby sa to nestalo v našich rodinach.