Svoju matku som si nesmierne vážila i napriek tomu, že som vedela aká je. Nikdy som jej nepovedala zlé slovo, vždy bola mojou jedinou matkou, ktorej vďačím za svoj život. Keď som bola malé dievča, nepocítila som jej lásku. Neviem nepamätám sa na pekné chvíle strávené s ňou, možno preto, že ich bolo oveľa menej, ako tých škaredých, na ktoré asi do konca svojho života nezabudnem, tých bolo neúrekom. Veľmi nerada si spomínam na chvíle detstva. Vždy som závidela iným ich rodinu a prístup k deťom. Aj, keď moja mama nebola ako iné, nedala by som ju ani za svet. Ani vtedy, ak nám ako deťom dávala veľmi kruté tresty za neposlušnosť. Jej obľúbenými trestami bolo zviazanie rúk a nôh, alebo kľačanie na strúhadle na zemiaky, alebo kľak s vystretými rukami, na ktoré poskladala knižky a na to položila ešte pohár s vodou a komu spadli mal smolu. Dostal výprask. Tiež si spomínam na chvíle, keď pršalo a ona ma na daždi nechala stáť, len preto, že som si nechcela obliecť nohavice, ale sukňu, ktorú mi ušila. Tiež nerada spomínam na chvíle, keď chodievala do jednej svojej krčmy a Nás ako malé detí strážila jedna starká, alebo kto sa naskytol. A ak sa nik nenašiel ostali sme sami. Nemali sme ani 5 rokov. Keď sa večer, alebo v noci vracala, vždy prišla s niekým, alebo s kamarátkami, ktorý u Nás prespávali. Boli sme traja súrodenci a ona. Mali sme len jednu izbu, v ktorej boli samé postele, takže sme mali čo robiť, aby sme sa tam pomestili a nie ešte ďalší ľudia a k tomu opití. Koľkokrát Nás zobudil rámus rozbitého skla, keď jej ktosi hodil do okna kameň, alebo keď Nás zo spánku zobudil buchot vyrazených vchodových dverí. Nikdy som nepoznala, čo je prechádzka s matkou v ZOO, alebo v areáli, nechodila so mnou ani do cukrárne, nechodila do obchodu a nekúpila mi len tak niečo z radosti.
Vecí som nosila, kto čo doniesol a sladké, aby sa nepovedalo. Veď boli sviatky.Po čase Nás bolo o dvoch súrodencoch viac. Myslím, že to bolo pekné obdobie, lebo si ho vôbec nepamätám. O pár rokov Nás zase pribudlo o dvoch, takže sme boli siedmi. To bolo ešte horšie obdobie, pretože matka bola zvyknutá na svoj život a otčim chcel mať riadnu rodinu. Neustále hádky a bitky boli na dennom programe, len čo prišiel z roboty a nebolo navarené, lebo strávila deň s kamarátkami. Vtedy som sa ja musela starať o súrodencov, a keď odišla, tak som musela aj variť. Nevedela som, ale povedala, čo tam dám a už jej nebolo. Beda, ak sa mi nepodarilo. Vtedy som to nevnímala, bola som rada, že sa môžem postarať a učila som sa všetko rada. Už som ovládala aj niektoré domáce práce. Nepáčilo sa mi, že ak sa pohádali už balila veci a utekala so všetkými siedmymi deťmi do neznáma a bolo jedno, či bola noc, alebo deň. Bolo jedno, či bolo leto, alebo kopec snehu. Spávali sme pod stanom, alebo v čakárni na staniciach. V tom najlepšom prípade sme sa vyspali u ľudí, ktorí sa zmilovali nad nami. Ak niekto z nich mal malý byt, tak sme spávali na zemi. Nevadilo nám to. Bolo to pohodlnejšie ako stanica, alebo stan. Nefúkalo na Nás ako na autobusovej zástavke. Keď sme sa nocami túlali ulicami s kočiarom, v ktorom spali dvaja súrodenci, pozerali sme sa do okien a závideli iným, že sú doma. Takmer dva roky sa takto túlala. Keď sme s ňou ostali sami a už sme nemali otčima, nebolo to o nič jednoduchšie, ani krajšie. Už nevymýšľala kruté tresty, ale rovno Nás vyhnala z domu, aj v noci a ešte zaklincovala okná, aby sme sa nedostali dnu. Bolo to to najhoršie detstvo, aké dieťa môže zažiť a jediný únik, ako sa toho zbaviť bolo založiť si svoju vlastnú rodinu. Čo sa mi po čase aj podarilo. Bola som a chcela som byť lepšou matkou, akú som mala ja. Svoje detí som milovala a milujem rovnako. Nevyberám si ktorú budem milovať viac len, pretože je ako ja, alebo sa tak chová. Sú to moje detí všetky a rovnako ich milujem. Rovnako sa starám o každé svoje dieťa. Môj život boli moje detí a rodina. U mojej matky bol život jej a dve detí, ktoré milovala a starala sa a dodnes im pomáha. Len preto, že v nich vidí seba. Pripomínajú jej časy, keď bola mladá. Tiež majú jej povahu vydierania, klamstva, podvodov a využívania iných ľudí. Vždy si viac uctievala podvodníkov, pobehlice a zlodejov. Tiež nepohrdla nad ľuďmi, ktorí ju ľutovali a zásobovali všetkým, čo ona nedokázala dať deťom. Ak videla, že má niekto dobré srdce hneď to využila. Dnes som ju poprosila o pomoc. Prvý krát v mojom živote som chcela, aby mi pomohla, pretože som sa ocitla vo veľmi ťažkej situácii a odmietla ma s tým, že nemá pre mňa miesto, a že ich je tam veľa. Nechcela som, aby ma vzala k sebe, prosila som, aby vzala moje dve veľké detí a chcela som jej za to aj zaplatiť, kým sa postavím na svoje nohy, ale s chladným srdcom bez mihnutia oka odmietla svoje vnúčatá. Nepomohla ani im, i keď jej nikdy neublížili a vždy sa k nej chovali ako k babke, čo sa o nej povedať nedalo. Veď ani nevie, ktorý deň majú narodeniny a meniny. Nikdy im nič nekúpila, ani obyčajnú plyšovú hračku na kľúčik.Aj napriek tomu ju mali rady a vážili si ju. Nechala napospas sudu mňa aj moje detí a vôbec ju netrápilo, kam sa podejeme a čo s nami bude. Kam pôjdeme. Keď už nemá rada mňa, mohla sa zľutovať nad deťmi.Áno zľutuje sa nad všetkými, ktorých vzala aj k sebe bývať. My sme jediné, ktoré odmietla a to mala od Nás vždy pomoc, keď potrebovala. Nikdy som neodmietla poskytnúť jej pomoc a vždy, keď som mala som jej aj bez žiadania zaniesla. Verím, že raz sa každému dvakrát vráti všetko, čo druhému spôsobil. Verím, že raz príde deň, keď sa opäť postavím na svoje nohy a už ju nebudem musieť prosiť o pomoc, aby moje detí vzala k sebe a poskytla im strechu nad hlavou, pretože lásku by od nej darmo čakali. Jediného človeka, ktorého ma rada, je ona sama. Verím, že ma nik nebude súdiť, pretože dnes som zabila svoju matku v myšlienkach aj v srdci. Už nikdy nepoviem, že mám matku. ZOMRELA NAŽDY! Pre mňa aj moje detí.
