Žena s podivnou minulosťou
Už ako malá bola problémové dieťa. Neustále klamala, utekala z domu, kradla v škole, doma a aj obchodoch. Takto začína svoje rozprávanie v jednej útulnej kaviarni žena, na ktorej sa čas už riadne podpísal.
V škole som sa neučila, bila som spolužiakov a bola agresívna. Mama som nou chodila na psychologické vyšetrenia, ale mne to bolo jedno. Aspoň som nemusela do školy. Vymýšľala som si príbehy, ktoré neboli pravdivé a ubližovali všetkým okolo mňa.
Mama bola zo mňa nešťastná a smutná. Často som ju našla sedieť v izbe so slzami v očiach, ale netrápilo ma to. Mala som asi desať rokov, keď ma súd zveril do výchovy otca v nádeji, že sa moje správanie zmení. Začala som chodiť do školy v mieste bydliska môjho otca. Už prvé dni som ukázala, aká viem byť zlomyselná, neposlušné a tvrdohlavá. Utekala som zo školy a aj z otcovho domu.
Ako dôvod som uviedla moju mamu s ktorou som chcela bývať, ale nebola to pravda. Tá bola niekde inde. Otec bol prísny a ja som nemala v úmysle ho počúvať. Stále som sa však musela vrátiť k otcovi. Prišiel po mňa, vedel kde ma nájde. Ak som tam nebola doniesla ma k nemu polícia.
Takto sa to ťahalo až dovtedy, kým to otca a školu prestalo baviť a bola som umiestnená do ústavnej výchovy. Utekala som aj stade. Dávali ma na samotku, dostávala som tresty, ale bolo mi to fuk. Dokončila som tam školu a s veľkou námahou so spravila skúšky. Konečne som bola vonku. Moja prvá cesta viedla k mame. Tam si ma samozrejme vyzdvihol otec a odviedol ma domov. Už mi však nemohol nič prikazovať, zakazovať a do ničoho ma nútiť. Mala som predsa osemnásť rokov.
Odchádzala som od neho a z času na čas som prespala u mamy. Samozrejme pokiaľ som sa netúlala, neopíjala sa a nebola niekde na byte na oslave.
Užívala som si voľnosť, ako som len vedela. Moje vystrájanie sa (ne)skončilo tým, že som ostala tehotná a nevedela som ani kto je otcom.
Zrazu som nevedela, čo robiť, kam ísť. Vrátila som sa k otcovi, ktorý ma zakaždým prijal i napriek všetkému, čo som mu spôsobovala. Mal ma rád.
S jeho ženou som si však nerozumela. Nevedela som a nechcela som jej porozumieť a prijať jej pomoc a rady. Často sme sa hádali a ja som od otca znova odišla asi v ôsmom mesiaci. Túlala som sa a holdovala alkoholu.
Pred pôrodom som sa k otcovi vrátila z vypočítavosti. Uvedomila som si, že s dieťaťom nemám kam ísť.
Otec to vedel, ale bol rád, že som sa vrátila. Veď som mala priviesť na svet jeho prvé vnúča.
Z nemocnice ma priviedol domov, kde mi spolu so ženou pripravili izbu a detský kútik. Napoly mŕtvy dom zrazu ožil, len ja som sa cítila mŕtva. Neznášala som detský plač a bola som nervózna z toho, že sa nemôžem v noci vyspať. Všetko sa točilo okolo malej a to ma vytáčalo. Ja som bola stále tá zla, ktorá nič nevie. Tak som po nejakom čase malú vzala a odišla. Túlala som sa s ňou kade tade.
Raz som sa v jednej krčme zoznámila s jedným mužom. Celkom sa mi páčil a cítila som, že by som ho aj mohla mať rada a tak sme sa zoznamovali bližšie. Stále však v krčme. Pravdaže som mu nepovedala celú pravdu o mne.
Videla som, že sa mu páčim a tak som to využila. Bola som k nemu, ako medík a posťažovala sa na ťažký život. Na to, že ma nik nemal rád a nepochopil ma. Docielila som, že podpísal na moju dcéru otcovstvo a mňa si vzal za ženu. Vzal ma k ním domov, ale dlho sme tam nevydržali. Nezhodla som sa s jeho mamou. Ju som o svojom svojím rozprávaním nepresvedčila a nedonútila ju ma ľutovať.
Začali sme bývať v podnájmoch odkiaľ nás často vyhnali. Nemali sme na platenie. Často sme sa opíjali, hádali. Nevadila nám ani prítomnosť dcéry. Hnevala som sa, lebo ju mal radšej, ako mňa a tiež ma zožieralo, že ju má radšej ako ja i keď som sa o ňu starala a kupovala jej všetko nemala som nej cit, aký by matka mala mať.
Takto sme žili dlho. Samé policajné návštevy za porušovanie nočného kľudu, alkohol. Návštevy v nemocniciach, krik a plač.
On začal piť stále viac a ja som obdiv a cit hľadala u iných mužoch. A ešte som si aj zarobila. Jemu to nevadilo a tak som to robila častejšie.
Všetko sa skončilo vo chvíli, keď dcéra od nás v dospelosti odišla a môj manžel zomrel vďaka alkoholu. Ja som piť neprestala a ani sa túlať. S dcérou som kontakt neudržiavala a neviem ani kde by som ju našla. Veď načo aj tak ju nechcem vidieť.
Keď som sa jej spýtala, čo by vo svojom živote zmenila, ak by mala takú možnosť, povedala, že nič. Prekvapilo ma, že bola so svojim životom spokojná. Už som túto ženu nikdy nestretla a neviem, čo sa s ňou stalo. Ale stále dúfam, že raz nájde vo svojej duši kľud.
