Žerie Nám to vnútro...nezmierime sa !

Každý sme raz v živote prežili nešťastie, s ktorým sa nedokážeme zmieriť a neustále premýšľame nad tým, prečo sa to stalo, čo sme mohli, alebo nemohli spraviť, a ako sme tomu mohli zabrániť.Mali by sme si uvedomiť, že to, čo sa stalo sa už nikdy nevráti a Nám neostáva, len sa so skutočnosťou vyrovnať a žiť ďalej. Ale ako? To je otázka, na ktorú nevieme odpovedať, kým sa nevyrovnáme so svojim svedomím a povieme si, že tak sa to malo stať, že všetko, čo sa deje, deje sa pre niečo. Všetko, čo sme kedysi stratili sme stratili kvôli láske a všetko, čo sa Nám v živote prihodilo, pekné alebo menej pekne prihodilo sa z lásky. A pre lásku sa oplatí žiť, nech je akákoľvek.Rozmýšľam nad tým, čo je v živote najhoršie, čo človek prežije,   a s čím všetkým by sa mal vyrovnať a čo pre to spraviť, aby sa netrápil. To však nie je ľahké. Všetko, čo sme kedysi milovali a stratili zanechalo v našom srdci hlbokú ranu a spomienky, na ktoré sa len veľmi ťažko zabúda. Vezmime si napríklad ženu, ktorá čaká bábätko. Všetko prebieha v najlepšom poriadku. Vyšetrenia nepreukazujú žiadne problémy a dieťa a aj matka sú zdravé. Celá rodina sa teší na príchod očakávaného dieťaťa a naraz príde chvíľa a zasiahne osud. V jeden večer dostane bolesti a vie, že to nie je len tak, pretože vie, že termín pôrodu je ešte ďaleko. Dostáva strach, strach zo straty dieťaťa, na ktoré sa tak strašne tešila a bojí sa toho najhoršieho. S veľkým strachom odchádza do nemocnice, aby sa dozvedela, čo sa deje a prečo ju naraz z ničoho nič prepadli bolesti. Podstúpi množstvo vyšetrení. S napätím očakáva výsledky, ale presne sa aj tak nič nedozvie, pretože lekárom je niekedy veľmi ťažké rozumieť. Dostanete izbu, lieky a chodia si Vás obzerať a kontrolovať najmä dieťatko. Nevzdávate sa a s každou návštevou lekára sa pýtate, či je Vaše dieťatko v poriadku? Odpoveď, ako inak v najlepšom poriadku a ona vie, že to nie je pravda. Inak by tam nemusela ležať. Strach neustupuje, práve naopak – zväčšuje sa. Neprestáva komunikovať ešte s nenarodeným dieťatkom a prosí ho aby ešte vydržalo, pretože ho miluje nadovšetko a nechcela by ho stratiť. Sľubuje mu, že bude najšťastnejšie dieťatko na svete, ktoré bude ona aj ocko navždy milovať. Hladká ho cez bruško a prosí, aby ju neopúšťalo. Cíti pohyby a verí, že je to odpoveď, aby sa nebála, že všetko bude v poriadku a ono ju neopustí. Po niekoľkých dňoch ju z nemocnice prepustia so slovami, že všetko je v poriadku, len musí veľa oddychovať a nenamáhať sa. Šťastná sa teda poberie domov a ďakuje Bohu, že o milované dieťatko neprišla. Stále tam ten strach ostáva, ale radosť je oveľa väčšia. Avšak nie na dlho. Po niekoľkých dňoch sa dostáva do nemocnice ešte s väčšími bolesťami a ešte väčším strachom. Tento krát vie, že sa niečo deje. A dialo sa. O dieťatko prišla. Cisárskym rezom sa dostane na svet, ale nepozná denné svetlo a nikdy nebude počuť hlas mamy, ktorá ho tak veľmi milovala a tešila a na jeho príchod, tak ako mama nikdy nebude počuť jeho prvý plač. Je to strata, na ktorú sa nedá nikdy zabudnúť.Vraví sa, že čas vylieči všetky rany, ale nie je to tak. Zakaždým myslíte na to, ako by asi vyzeral, čo by mal rád, čo by neľúbil. Nedokážete nemyslieť, každá aj tá najmenšia náhoda Vám pripomenie, že Vám dieťatko chýba a veľmi. Ani čas, ktorý Vám prinesie ďalšie dieťatko nevylieči ranu, ktorá tam ostáva. Milujete svoje dieťa a zakrývate bolesť nad stratou, aby nepoznalo, že Vás niečo trápi. Neplačete, aby Vás dieťa plakať nevidelo. Nechcete, aby sa spolu s Vami trápilo a tak všetku bolesť skrývate pred svetom. To však nie je dobre. Treba sa o tom porozprávať, vyspovedať sa partnerovi, priateľke, mame alebo niekomu, aby sa Vám uľavilo. Bolesť z tak veľkej straty neprejde, nestratí sa, ale pomôže sa s ňou vyrovnať. Vždy a o všetkom je potreba rozprávať, aby sme sa nezbláznili a neuvažovali nad tým, ako túto nekonečnú bolesť ukončiť.Nájsť niekoho, kto vie počúvať a veľa, veľa rozprávať. Dostať zo seba všetok smútok a nájsť zmysel života a hlavne mať z neho radosť.