Časy dávno minulé
Čo nikdy naše detí nebudú poznať a s čím sa nikdy nestretnú? Táto otázka mi preletela hlavou pri spomienke na dávno časy minulé. Začnem takou základnou školou, keď som nastupovala do prvej triedy. Na lavici som mala uložené učebnice, zošity, písacie potreby. Skrátka okrem školskej aktovky som si nemusela doniesť nič. V triede sme mali dvojdverovú skriňu z ktorej učiteľka vybrala všetko, čo sa nám práve minulo. Dnes však rodina vynaloží nemalé finančné prostriedky na školské potreby a školu. Aj učiteľky sme mali oveľa milšie a chápavejšie, ako dnes. Niektoré dnešné učiteľky mi skôr pripomínajú bankové úradničky. Keď spomeniem deťom, že sme boli iskričky, pionieri a svezáci, pozerajú na mňa a nechápu o čom rozprávam. A tak im vysvetľujem, že to bol postup a každý mal svoj sľub, ktorý sme masovo prisahali na námestí, kde teraz je už len veľké parkovisko. Samozrejme, tým sa všetko nekončilo. Bolo treba ešte zbierať známky ROH. „A to je čo?“ – spýtali sa detí. Už som ďalej nevysvetľovala, aj by to nepochopili. To boli časy, ktoré sa ani mne nepáčili a vôbec mi nechýbajú. Chodievať na všelijaké schôdze a na prvého mája pochodovať v uniforme a mávať zástavkami. V škole sme mali oveľa menej voľných dní, ak sa nejaký prihodil museli sme ho odpracovať v sobotu. I keď sme sa neučili museli sme tam byť, či už upratovať triedu, alebo priestor okolo školy. Volalo sa to BSP (brigáda socialistickej práce). Dnes detí cez sobotu chodia do školy, len keď je nejaká športová akcia, alebo deň detí.
Keď som spomínala, čo všetko stalo v obchode neverili mi. Neveria, že mlieko stálo dve koruny, že chlieb šesť a sladkosti sme si kupovali za malé peniaze. Keď nám rodičia dali desať korún šli sme do kina a ešte nám ostalo na sladkosti. Dnes dajú rodičia desať korún a ešte dve koruny treba doložiť na lístok na autobus. Za korunu dnes môžeme maximálne darovať symbolický nejakú budovu. V dnešnej dobe je v obchodoch veľký výber výrobkov a nehovorím o pestrých obaloch za, ktorými sa väčšinou ukrývajú nechutné výrobky. Kúpime si oblečenie akejkoľvek značky. V časoch minulých to nebolo možné. V obchodoch sa predávali naše výrobky. Avšak mali sme jeden obchod, ktorý sa volal tuzex. Tam bolo dostať kúpiť potraviny aj veci z iných krajín. Pamätám si, ako pred obchodom postávali kšeftári a ponúkali Bony. „Nekúpiš Bony?“ to boli peniaze za, ktoré sa dalo kupovať v tuzexe. Dnes sa už na tom zabávame, ale ako mladý sme boli pyšný na vec, ktorú sme si v Tuzexe kúpili. „ Odkiaľ máš ten pulovér, alebo nohavice?“ „ Z Tuzexu!“ a hneď sme boli dôležitý. Dnes je to už jednoduchšie. Všetko si kúpime aj u nás, len stačí mať peniaze. Ale aj tak je škoda, že sa niektoré výrobky z pultov vytratili.
S prácou to bolo tiež iné. Bolo povinné pracovať a kto nepracoval viac, ako tri mesiace už mu hrozil súd a následovne aj väzenie a musel sa preukázať z čoho žil, alebo kto ho živil, prípadne odkiaľ mal peniaze na živobytie. Práca sa ľahšie hľadala a neprepúšťalo sa pokiaľ sa neporušila hrubo disciplína. Dnes je veľa ľudí nezamestnaných, práca sa hľadá veľmi ťažko. Ľudia sú zadlžení bankám, priateľom, úvernikom a ak nemajú na zaplatenie jednoducho skončia na ulici, pretože o všetko prídu. Nikoho nezaujíma z čoho, ale plať! Pracuj, ale ako, keď nie je kde? Podniky už nie sú štátne a podnikateľia čo najmenej ľudí kôli odvodom a výplatám. A tiež záleží v ktorom regióne bývate. Ženy, muži i celé rodiny skončia na ulici. Túlajú sa z miesta na miesto niekoľko rokov. Ale koho to zaujíma. V dnešnej dobe každý pozerá na seba. Veď, ako inak MUSIA, pretože inak by skončili veľmi podobne. Ak sa rodičom podarí prácu nájsť, robia celé dní a nemajú čas na výchovu svojich detí. Tak, že ich niekedy vychováva ulica, alebo priatelia. Dávame im peniaze v domienke, že im nimi vynahradíme lásku a budeme im takto bližšie a každé ráno kľúčik na krk a hurá do práce. Večer prichádzajú domov neskoro, unavení a už nie je čas na rozprávanie sa s deťmi. Som unavený, alebo unavená nechajme to na zajtra, ale zajtra je to podobné sme ešte unavenejší. Kolobeh života, aby sme neprišli o prácu o ktorú neskôr aj tak prídeme. Stačí, že zamestnávateľ určí vek a už nemáme šancu, alebo prepustí pár stoviek ľudí kôli peniazom, lebo nemá na výplaty. Tak, že skončíme na úrade práce a životný štandard klesá pokiaľ nemáme našporené peniaze.
Peniaze večný dôvod hádok v rodinách, sú potrebné aby sme prežili, ale koľko už spôsobili zla. Samozrejme aj radosti nepopieram. Časy dávno minulé sa skončili a mne detí povedia, „ z akej to galaxie pochádzaš?“
Raz, keď budú mať svoje deti, povedia im to isté. Časy sa z roka na rok menia a technika napreduje dopredu. Všetko sa nahradí strojmi, virtualitou a káblikmi.
Ako kedysi sme neverili na robotov a dovolenky vo vesmíre a všetko nám pripadalo nemožné. Dnes sa to zmenilo a starým časom odbíja stále rýchlejšie a rýchlejšie. Len dúfam, že sa niektoré veci nezmenia a láska sa nebude prežívať s prilbami a káblami na hlavách.
