Stavba oka je u všetkých cicavcov približne rovnaká, ale poloha očí na hlave určuje, čo a koľko toho zviera uvidí. Úspešní lovci, šelmy napr. mačka, musia korisť presne zaostriť, aby ju ulovili. Hĺbku ostrosti im umožňuje plastické videnie oboma očami, ktoré sú umiestnené vpredu na hlave. Takto môžu šelmy určiť, kde sa korisť alebo čokoľvek iné nachádza a tiež, v akej vzdialenosti sa nachádzajú ostatné predmety.
Ostrosť zraku je podmienená počtom zrakových buniek na sietnici.Najviac týchto buniek majú dravce, ktoré sú aj na veľkú vzialenosť schopné sledovaný objekt dokonale rozoznať, zatiaľ čo človek ten istý objekt vníma iba ako nejasnú škvrnu.
Lovená zver, napríklad králik, myš alebo jeleň, má oči posadené na bokoch hlavy. To mu umožňuje široký rozhľad na všetky strany.Tým sa síce obmedzuje presné videnie, ale zväčšuje sa tak celkový rozhľad. Lovené zvieratá vo svojom okoli očami zaznamenávajú každého možného nepriateľa. Napríklad králik má uhol rozhľadu 360 stupňov, čo znamená, že vo svojom okolí môže pripadného nepriateľa spozorovať prakticky z každej strany. Keď sa pozeráme dopredu, náš uhol rozhľadu je asi 200 stupňov bez toho, aby sme otáčali hlavou. Uhol rozhľadu mačky je však menší, obsiahne sotva 180 stupňov.
Aj v prípade cicavcov, ktoré obývajú otvorené priestranstvá, môžeme podľa postavenia očí na hlave určiť, či ide o lovca alebo lovenú zver. (Všetky zvieratá bez rozdielu musia dokázať ľahko pozrieť buš, aby videli nepriateľa alebo korisť). Ľudský zrak a očí väčšiny primátov sú umiestnené tak, aby zaznamenali široký vertikálny obzor, očí lovenej zvere sú prispôsobené na široký, avšak viac horizontálny rozhľad.
Ako funguje oko: stavba oka je u všetkých cicavcov podriadená rovnakej základnej schéme. V tom prípade funguje aj na rovnakom princípe. Vpredu je "priehľadné oko",to znamená rohovka- cornea. Jej funkcia spočíva v tom, že prepúšťa svetlo do oka, kde sa sveteľné lúče ohýbajú a lámu a dopadajú na určené miesto.
Za rohovkou je farebná dúhovka-iris so štrbinkou-zornicou (pupila) v prednej časti. Veľkosť tejto zrnice sa mení podľa intenzity svetla. Nasleduje šošovka, ktorá vedie sveteľné lúče na citlivú povrchovú plochu očného pozadia - na svietnicu (retina). Šošovka je zodpovedná za správny lom svetla a je ovládaná zvláštnými svetlami, ktoré sa sťahujú alebo uvoľňujú, aby umožnili zaostrovanie na sledovaný predmet. Sietnica sa skladá z husto vedľa seba ležiacich na svetlo citlivých buniek, ktoré sú prostredníctvom očných nervov spojené s mozgovými centrami.
V bunkách citlivých na svetlo sa zo sveteľných lúčov vytvára zrkadlovite obrátený obraz, ten sa potom prenáša očným nervom do mozgu. Mozog triedi a upravuje tieto prijaté onformácie, a tak sa postupne vytvára pred očami. Je to naozaj veľký zázrak , že z neúplných a zkreslených onformácii o okolitom svete je náš nervový systém schopný zostaviť obraz, ktorý nakoniec zodpovedá skutočnosti.
Možnosti videnia v noci: ak tvrdíme, že schopnosť videnia je závislá na intenzite svetla, ktoré dopadá na sietnicu, ako je potom možné, že niektoré cicavce vidia dobre v noci?
Stavba očí týchto zvierát, ktoré sú aktívne v noci, je tak povediac rovnaká ako v prípade ostatných cicavcov. Rozdiel spočíva ale v tom, že očí zvierat sú väčšie, vyklenuté, a teda aj citlivejšie na svetlo. Zvieratá aktívne v noci majú aj reflexnú vrstvu za sietnicou, ktorá odráža dopadajúce svetlo, takže sveteľné lúče prechádzajú rovnakou cestou ešte raz. Tento efekt môžeme sami zaznamenať, keď v noci pozorujeme oči mačky alebo líšky, na ktoré dopadá svetlo - očí totiž nápadne svetieľkujú. Ostrosť zraku zvierat vybavených komorovými očami závisí od hustoty zrakových buniek. Sietnicu týchto zvierat ešte navyše v pomere k čapíkom obsahuje nezvyčajne mnoho tyčiniek, ktoré citlivosť za tmy ešte zvyšujú. To však znamená, že sa tieto zvieratá musia chrániť pred denným svetlom.
Videnie farieb: keď človek vníma veci okolo seba farebne, môže ich od seba navzájom lepšie rozoznávať. Ale ako naše oči interpretujú farbu a ako môžu rozlišovať jednotlivé farby rôzne zvieratá?
Elektomagnetické vlny, ktoré vydávajú jednotlivé objekty, majú rozdielnu dĺžku. Tie dlhšie vníma naše oko ako červeno-oranžové tóny, krátke vlny potom ako odtiene zelené a modré. Bunky citlivé na svetlo, ktoré sú na sietnici, sa odlišujú od seba svojím tvarom na dva základné typy - tyčinky a čapíky. Tyčinky nerozlišujú žiadné farby, ale sú veľmi citlivé na vnímanie intenzity svetla. Čapíky naopak podľa dĺžky sveteľných vĺn vnímajú a rozoznávajú farby. Niektoré cicavce majú tri rôzne typy čapíkov: jeden typ citlivých na modré svetlo, ďalší typ citlivý na zelené a napokon čapiky citlivé na svetlo žltozelené a červené. Mozog spracúvavá tieto onformácie do farebného obrazu. Čapíky môžu vnímať vlnovú dĺžku iba pri dobrých sveteľných podmienkách. (Preto sa nám v noci zdá, že všetko je sfarbené do šedá).
Zvieratá, ktoré sú aktívne predovšetkým v noci, napríklad mačky, pravdepodobne nerozlišujú farby. Môžeme ale potvrdiť, že všetky cicavce vnímajú farby aspoň určitej vlnovej dĺžky. Napríklad pre ježa je dôležitá žltá farba. Všetky ostatné farby dúhy sú pre neho rovnako málo rozpoznateľné.
