Ak srdce smútok zviera, láska v ňom tíško umiera, hľadá cestu kadiaľ von, no kam sa pohne počuť hlasný ston, ukáž jej cestu ak ju vieš, kto vie možno ty smieš...
Keď ráno nesvitá a noc nekončí, keď láska v každej chvíli útočí, keď hodiny prestanú polnoc odbíjať, vtedy sa nauč srdcom milovať...
Bozk dával mi, ľúbim vravel mi, slova stratili sa znova, keď vraví ich každý a láska odišla s ním navždy...
Ak si myslím, že zázrak sa stal, zrazu si prišiel a hneď mi ho vzal. Prečo to robíš, prečo si zlý? Ja chcem len vystúpiť z hustej hmly...
Ľúbim ťa každým dňom, ľúbim ťa celým srdcom, ľúbim ťa na diaľku a hoc sa strácam v temných tmách, vždy cítim tvoj bozk na perách a hoc umieram láska s tebou ostane, veď komu ako tebe najviac pristane? Možno sa navždy ukryje v padajúcej hviezde a možno raz stratené srdce nájde...
Kto vie kedy láska v srdci začína, keď túžba hviezd je nevinná, keď pot vášne z tiel omýva, keď neha srdiečka sa na nás usmieva, keď zo sopky láva sa vylieva, keď cestu k sebe neprestávame hľadať...
V tej veľkej ríši snov stretnem anjela, roztvorí krídla a lásku rosieva, dlaňami pohladí tvár spiacej víly a bozkami zasype v každej chvíli...
Za svitu hviezd čo vzniknú z neba, zatvorím očí no vidím teba, keď slnko zapadne a deň ide spať chcela by som ti na dobru noc sladký božtek dať...
Mať svetlo nezhasiť, nájsť hviezdu žiar navrátiť, milovať srdce iba jedno, šťastím vzlietnuť a nepadnúť na dno, plakať ale od šťastia, keď nocí lásku navrátia...
Načúvaj perám lásku sľúbim, načúvaj srdcu vravím ľúbim, pozri sa mi do očí v nich sa skrývaš,
Možno si zmätený a seba sa pýtaš – „ tak kde si, prečo sa mi skrývaš? Keď sa jej dotknem unikne a opäť len smútok na dlani ponúkne...
Túžim a chcem dotýkať sa ohňa, si myšlienkou, čo vchádza do mňa, každou chvíľkou sa zachvela, keď dotýka sa telo tela, kráčať a nezastaviť sa, tak veľmi by som chcela...
Slzou i smiechom si na mojej tvári, si láskou na zlatom oltári, si hviezdou z neba kde ma skrýš, si stále so mnou aj, keď spíš...
Čo niekto vezme iný nahradí, anjelovi krídla na zemi pohladí, stvorí nové krídla, povie – „pokračuj v púti!“ nie každý sme k anjelom krutí...
Navždy a ďaleko, navždy a sám, si ten koho ľúbim v srdci ostávaš, si ten kto mi chýba, keď odchádzaš, nebojujem nemám síl a v spomienkach ostáva pár krásnych chvíľ...
Láska je šťastie, čo v srdci tleje, láska sú chvíle túžby i beznádeje, láska je príliv mora, láska je ako obraz i tvár netvora...
Stál tam ako stolný stĺp napoly zlomený, vravel – „Lásku ti dám!“ klamal, ako príroda, keď tvrdila, že stĺp nespadne, tvoja láska na dlaň nikdy mi nepadne...
Si pre mňa láskou celého sveta, si hviezdou, čo pre mňa lieta, si srdce, čo dáva láske moc a ja – ja som tá láska...
Pavúk je vraj symbol šťastia a predsa siete spriada, verí mu len ten, čo šťastie hľadá. Koho do svojich sieti chytí ma smolu – zahynie a šťastie aj s ním sa pominie...
Tvoje očí sú ako smaragd zelené a pery pre lásku stvorené, srdce máš však tvrdé sťa zo žuli a každé tvoje slovo ma zabolí, si len obraz, ktorý nemá rám, ak slová nezmeníš ostaneš navždy sám...
Srdce je najväčšia sila sveta, ranené je a predsa lieta, vznáša sa do výšky a opäť padá, nezabije ho ani zrada, je ako oheň, schladí ho voda, plače a bojuje, len ono vie, že stále miluje...
Pred búrkou slnko zapadlo a dažďová mláka neslúži ako zrkadlo, uvidím ťa keď pozriem ti do očí, to nie láskou hlava sa zatočí...
Zjavila sa láska, keď si nečakal, to preto aby si dlho neplakal, to preto aby si sa smial, to preto aby si mal rád...
Zdvihnúť očí k nebesiam a hľadať hviezdu túžiš, nájsť a povedať jak veľmi ľúbiš, svieti a bliká, hreje a páli a keď svitne ráno stratí sa v diali...
Mala som očí zatvoriť a srdcu prikázať neľúbiť, srdce nepočúva rozum, keď veľmi ľúbi, necíti, že klamár si hlúpy...
Svetlo zhasína, vášeň začína, opája a mámi, zahráva sa s nami, berie nám myšlienky láska a spomienky pre tieto krásne chvíle...
Kvapky dažďa sú dotyky nádeje, láska je šťastie, ktorá srdce rozohreje, slnko je túžba máva teplé dlane, hviezda je svetlo dovedie ťa k bráne a ja – ja som dotyk nádeje...
Kto túži po láske tak často smúti, raz ako med, raz horko chutí, keď túžby sa splnia tak ešte nádej je, že cez slzy sa raz každý usmeje...
Hladíš ma po tvári, vravíš mi zavri očí o mne sní prežiješ krásne dni, šťastie o ktorom srdce snívalo, hm prepáč, odišiel som inak sa nedalo...
V bolesti smiem vravieť, že láska je hlúpa, že srdce je prázdne a myseľ je skúpa, keď osud kruto dopustí, že srdce láska opustí...
Pôjdem s tebou na kraj sveta, tam kde orol šťastia lieta, tam kde mráčik slnko stretá, kde sa slepci strácajú a stratené šťastie hľadajú...
Kam pozrieš vidíš krásy sveta, skús počúvať srdce – počuješ? Smútkom sa zmieta! Trápi sa pre teba, smútkom je stiesnené, len láskou môže byť vzkriesené...
dotkni sa mi dlaní, zistíš, že mi chýbaš...
