Osud ružinovského seniora Pavla sledujem už viac ako rok. Po tom, čo unikol pred takmer istou smrťou v jeho vlastnom byte (písala som o tom v predchádzajúcich blogoch TU a TU), potom, ako dostal komplexnú zdravotnú starostlivosť v nemocnici a vzápätí vďaka koordinácii a spolupráci odboru sociálnych služieb a najväčšieho ružinovského (aj slovenského) domova pre seniorov mohol byť umiestnený práve v ňom, sa zdalo, že všetko najhoršie už je zažehnané. Že po roku, na ktorý ako každý klient uzavrel s domovom zmluvu, bude schopný opäť samostatne fungovať, vráti sa domov, môže prípadne čerpať niektorú z opatrovateľských služieb, ak by potreboval s niečím pomôcť, a sú pred ním ešte mnohé a mnohé roky pokojného dôchodcovského života.
Nuž áno, takto mohol vyzerať ideálny scenár. Realita sa však začala od neho odkláňať veľmi rýchlo už krátko potom, ako sa Pavol dostal do starostlivosti domova seniorov. Vysokú mieru záujmu o neho prejavovala hlavne jeho mladá suseda Karolína a to tak intenzívne, že už v januári 2020 jej Pavol zveril generálnu plnú moc a o pár týždňov jej daroval svoj byt (o tom som písala v tomto blogu). Ako splnomocnený zástupca začala slečna okamžite a veľmi razantne komunikovať s vedením domova seniorov.
Slečna nebezpečná
Začiatkom leta 2020 sa z titulu svojej novonadobudnutej funkcie došla oficiálne informovať na Pavlov zdravotný stav. Keď dostala ubezpečenie, že sa zlepšuje a že ak to pôjde takýmto dobrým tempom aj naďalej, tak o pol roka sa Pavol môže vrátiť domov, ani trochu ju to nepotešilo. Práve naopak. Zrejme bola presvedčená, že v domove pre seniorov bude jej obľúbený sused už navždy. Karolína mu tak môže nasľubovať, čo si len zmyslí, no a s bytom už pokojne môže tiež robiť, čo si zmyslí. Ak sa však v decembri vráti Pavol do bytu, mala by mu v súlade so štatútom vecného bremena umožniť v ňom aj naďalej žiť. Napokon, naozaj mu sľúbila, že sa o neho po všetkých stránkach postará.
Zlepšovanie Pavlovej kondície jej teda radosť nespravilo, dokonca začala farbisto popisovať, v akom zlom stave sa byt nachádza. Do takého sa predsa Pavol nemôže vrátiť, lebo sa v ňom nedá žiť. Ten byt potrebuje rozsiahlu rekonštrukciu.
Slečna však tak trochu zabudla, že domov seniorov poskytuje svojim klientom SOCIÁLNE SLUŽBY. Nemá v agende a v žiadnom prípade mu neprislúcha zaoberať sa ich majetkom a stavom ich nehnuteľností (a už vôbec nie tých darovaných). Okrem toho, nič jej nebráni v tom, aby sa ako nová majiteľka bytu do opráv pustila. Od júna do decembra, teda za pol roka, nie je problém zrekonštruovať trojposchodové nákupné centrum s podzemným parkoviskom, takže dať do poriadku trojizbový byt bude maličkosť. Samozrejme, ak je to váš cieľ.
Cirkus namiesto Vianoc
Slečna Karolína mala však iný cieľ. Po prvé, do poslednej chvíle počítala s tým, že Pavol sa zo zariadenia pre seniorov naozaj už „domov“ nikdy nedostane a zmobilizovala všetky páky, aby to tak bolo. Všetky znamená naozaj všetky. Bola skutočne vynachádzavá a nesmierne kreatívna.
Po druhé, v novonadobudnutej nehnuteľnosti akurát úplne odpojila vodu a nechala obiť staré kachličky v kúpeľni, takže zo zlého stavu bytu sa stal ešte horší. Zmapovali ho sociálne pracovníčky, ktoré pár dní pred ukončením zmluvy pána Pavla a jeho odchodom domov spolu s ním byt navštívili.
Ťažko povedať, či a ako Karolína o svojich krokoch Pavla informovala. Akú verziu udalostí mu ponúkla. Dovolím si predpokladať, že o väčšine jej aktivít nevedel a dodnes nevie, mnohým by zrejme ani nerozumel. Splnomocnil ju však konať v jeho mene a Karolína konala naozaj s plným nasadením.
Tri dni pred odchodom domov
V novembri 2020 vypracoval sociálny odbor miestneho úradu nový posudok o odkázanosti na sociálnu službu. Z neho jednoznačne vyplynulo, že vďaka opatere, ktorú Pavol celý rok dostával, sa jeho stav výrazne zlepšil a zo šiesteho (najťažšieho) stupňa odkázanosti bol preradený do tretieho stupňa. Nepotrebuje teda už komplexnú a intenzívnu starostlivosť a môže opäť fungovať samostatne. Dôvod na radosť a oslavu, však?
Nuž, ako pre koho. Slečna Karolína sa z titulu svojej plnej moci tri dni pred Pavlovým plánovaným odchodom domov odvolala voči stupňu odkázanosti – rozumej, trvala na tom, že Pavol aj naďalej potrebuje poskytovanie sociálnej služby v tomto zariadení. Jej zásadným argumentom bol práve dezolátny stav bytu, do ktorého sa mal vrátiť, s nefunkčným kúrením, bez dodávky elektriny a pitnej vody a s rozbitým vstupom do bytu, čo vraj má zadokumentované v znaleckom posudku (áno, na ten mala čas, energiu aj peniaze).
Dva dni pred odchodom domov
Karolína trvala na okamžitej náprave a trvala na tom veľmi ostrým slovníkom. Všetci zainteresovaní vraj postupovali nehorázne, bezohľadne a bezprecedentne a Pavol zo zariadenia sociálnej služby jednoducho neodíde. Veď hádam z neho nechcú spraviť bezdomovca? Zamestnanci sociálneho odboru sa denne stretávajú s množstvom ťažkých ľudských osudov, nespravodlivosťou a chudobou, venovali sa celé mesiace tomu, aby z človeka, ktorý nikoho nezaujímal a nikoho nemal, spravili niekoho, kto dokáže opäť žiť samostatne, a teraz museli čeliť tomu, ako ich niekto obviňuje z toho, že z neho plánujú urobiť bezdomovca. Viete si predstaviť, ako sa asi museli cítiť. Pavlov prípad poznali a sledovali viac ako rok a nikdy žiadne protiprávne konanie nezaznamenali. Pavol sa podľa jeho vlastných slov domov dokonca naozaj tešil a zrejme vôbec netušil, aké cunami medzitým Karolína rozpútala.
Deň pred odchodom domov
Pokoj nebol ani pár hodín predtým, ako mal zariadenie pre seniorov opustiť. Karolína sa naskutku nevzdávala a do prípadu zatiahla novinárov. Tentoraz aj spolu so svojou mamou, bývalou celkom vplyvnou novinárkou, a tá sa neštítila svoje kontakty v médiách nabriefovať príbehom o tom, ako chcú v Ružinove vyhodiť starého, chorého, osamelého človeka zo zariadenia pre seniorov rovno na ulicu. Deň pred Pavlovým prepustením dorazilo pred vchod do domova aj na miestny úrad niekoľko televíznych štábov, ozvala sa aj zástupkyňa mediálneho domu, v ktorom kedysi pracovala Karolínina mama. Jedna z novinárok dokonca tvrdila, že to boli práve ľudia z vedenia domova seniorov, ktorí sa Pavla snažia obrať o byt, a výmenou zaň by boli ochotní umiestniť ho v zariadení natrvalo.
Pritom stačí nahliadnuť do verejných zdrojov a pozrieť sa kedy, ako a na koho meno bol byt pána Pavla už dávno prepísaný. Novinári poštvaní kooperujúcou dvojicou matky a dcéry zas neboli úplne na hlavu padnutí a pochopili, že príbeh, ktorý prišli zmapovať, sa im rozpadol.
Osobne ma veľmi mrzia dve veci – po prvé, ako málo stačí, aby si niektorí ľudia vopred vytvorili názor na problém len z čiastkových informácií, ktoré dostanú, a vyberajú si iba tie fakty či interpretácie, ktoré sa hodia do ich skladačky. A po druhé, že sa v tomto prípade odkryl úplne iný príbeh, príbeh o tom, ako konkrétny človek získal byt iného konkrétneho človeka minimálne za veľmi čudných okolností, ale ten príbeh už nebol taký zaujímavý. Novinári si zbalili svoje kamery a odišli, niektorí aspoň dali vedieť, že sa téme nebudú venovať.
Tak teda ďakujem pekne za všetkých, čo sa „téme Pavol“ venovať museli a vyvracali osočenie, že v Ružinove robíme zo starých ľudí bezdomovcov a vyhadzujeme ich na ulicu – od starostu, cez riaditeľku domova seniorov, až po úradníčky odboru sociálnych služieb.
Deň odchodu domov
Nastal deň D, na ktorý sa Pavol podľa vlastných slov tak tešil. Vráti sa domov. Nie, slečna Karolína nečakala vonku s autom, aby ho odviezla do bytu, kde má právo žiť, a aby prebrala starostlivosť o neho, k čomu sa mu zrejme zaviazala. Bolo to znova zariadenie pre seniorov, ktoré sa postaralo o zbalenie skromnej batožiny s Pavlovými osobnými vecami a zaplatenie taxíka na odvoz domov.
Koniec?
O dva týždne boli Vianoce. Potom Silvester a hneď po ňom prísny lockdown. Myslela som na to, aké to bude, keď Pavla opäť niekedy stretnem pri samoobsluhe, kde sme sa pred rokom a pol prvýkrát náhodou stretli a dali do reči. Či sa v rúškach spoznáme, čo mi povie, ako sa bude tváriť, ako sa mu žije? Nepodarilo sa mi to a ako sa ukázalo, ani to nebolo možné. Pavol bol „doma“ len dva dni a dve noci. Presne toľko Karolína potrebovala na to, aby našla robotnícku ubytovňu, do ktorej ho presťahovala. Tam strávil sám aj sviatky. Má k dispozícii malú izbičku s holými stenami, spoločná kúpeľňa aj toaleta sú na chodbe. Náklady na pobyt si Pavol platí sám, takže na to padne väčšina jeho dôchodku. Karolína mu vraj vysvetlila, že byt treba predsa prerobiť, teraz sa v ňom nedá žiť. Možno to bude trvať do marca, možno do apríla, možno ešte dlhšie, ktovie? Možno medzitým ako splnomocnenkyňa zruší v Pavlovom mene aj jeho vecné bremeno v byte. Nástroje na to má.
Alebo, ako hovorí jedna moja cynická kamarátka, možno bude „mať šťastie“ a ešte dovtedy Pavol zomrie.
