Viac ako rok som sledovala príbeh Ružinovčana Pavla. Pomohla som mu dostať sa z fázy bezprostredného ohrozenia na živote a potom som už len otvárala oči, ako si ho mladá susedka omotala okolo prsta tak, že na ňu prepísal svoj trojizbový byt a on vzápätí veľmi rýchlo skončil v izbičke na robotníckej ubytovni. Bola som presvedčená, že niečo také sa môže stať len výnimočne, pri mimoriadne nešťastnej súhre náhod a okolností, a potom som na takmer totožný scenár narazila len o dve ulice ďalej. Predstava, že v priemere na každom hektári bratislavskej bytovej zástavby žije jeden osamelý dôchodca, ktorého v tejto chvíli nejaká „dobrá duša“ presviedča, aby jej daroval byt, je dosť alarmujúca.
Vyvoláva tiež množstvo otázok, teda okrem tých trestnoprávnych. Komu na týchto ľuďoch vlastne záleží? Koho zaujíma, ako žijú, s kým sa stretávajú, čo potrebujú alebo čo ich trápi? Majú sa na koho obrátiť s otázkami týkajúcimi sa spravovania vlastného majetku? Sú dostatočne informovaní a zorientovaní v nových technológiách komunikácie s úradmi, bankami, poisťovňami? Vedia naozaj všetko o inštitúte plnej moci či vecného bremena? Nemôžu doplatiť na svoju vieru v dobro a dôveru v ľudí?
Médiá pravidelne prinášajú reportáže o starých ľuďoch, ktorým cudzí človek zatelefonuje tvrdiac, že syn, dcéra, vnuk či vnučka leží po nehode v nemocnici a okamžite potrebuje veľkú sumu peňazí a dôverčivý senior je schopný ísť do banky a neznámemu prostriedky obratom odovzdať. Je pre neho nepredstaviteľné, že by to nemusela byť pravda, že by si to niekto vymyslel iba preto, aby ho oklamal. Prípady „dobrovoľných“ prepisov nehnuteľností však dokazujú, že páchatelia týchto činov sú čoraz sofistikovanejší a v konečnom dôsledku pripravia svoje obete nielen o hotovosť, ale aj o strechu nad hlavou.
Keď dôveruješ, ale nepreveruješ
Pán Igor žije sám už dlhé roky a ťahá mu na sedemdesiatku. Pochoval brata, manželku aj syna, ľudí, ktorých miloval a ktorí mu boli najbližší. Všetci odišli priskoro. Igor je vysokoškolsky vzdelaný a má tri doktoráty. A trojizbový byt v mimoriadne dobrej bratislavskej štvrti. Keď ho v roku 2017 postihla cievna mozgová príhoda, ocitol sa v ťažkom stave v nemocnici, kde ho zastabilizovali a v liečbe pokračoval v súkromnom rehabilitačnom centre. Práve vtedy sa o jeho stav a zdravie začala aktívne zaujímať mladá susedka, hovorme jej teda pokojne Dobrá Duša. Ponúkla sa, že zabezpečí všetko potrebné okolo domácnosti a potom, ako jej na to dal Igor plnú moc, komunikovala v jeho zastúpení aj s lekármi. Po prepustení domov navštevovala už jeho byt s vlastnými kľúčmi kedy len chcela a plietla sa do roboty aj sociálnym pracovníčkam, ktoré prišli posúdiť Igorov zdravotný stav a určiť stupeň jeho odkázanosti.
„Som priateľský a dôverčivý. Verím ľuďom,“ definuje Igor veľmi presne sám seba a už rozumie aj tomu, že práve tieto vlastnosti, ktoré považujeme za dobré, spôsobili jeho súčasnú zložitú situáciu. S dôverou v dobro ľudí zašiel totiž s Dobrou Dušou aj do banky (respektíve ho tam dotlačila na vozíčku), kde ju splnomocnil na nakladanie s jeho financiami. „Bol som vtedy na pol tela ochrnutý a niekto za mňa musel platiť účty za byt, kúrenie či telefón. Presvedčila ma, že toto bude najlepšie riešenie a že to pre mňa rada urobí.“
Svoje presviedčacie schopnosti slečna vzápätí využila na to, aby Igorovi vysvetlila, že najlepšie spraví, ak na ňu prepíše rovno svoj byt. Pri dôverčivom človeku stačí predsa vymyslieť si nejakú, aj keď ťažko uveriteľnú historku.
Keď podpisuješ a ani nevieš čo
Pán Igor síce žiadneho priameho dediča nemá, ale jeho mama pochádzala z jedenástich súrodencov, takže bratrancov, sesterníc, synovcov či neterí má po celom Slovensku dokonca až habadej. Stýkajú sa len sporadicky, takže Igor ani trochu nezapochyboval, keď mu Dobrá Duša oznámila, že „niekto z rodiny ide po jeho byte“. Na byte je vraj už na katastri plomba, ona to zistila cez svojho právnika, a ak teda Igor nechce o svoj byt prísť, najlepšie urobí, ak ho čo najskôr daruje Dobrej Duši. Len tak si najlepšie zachráni strechu nad hlavou. Igor síce netuší, čo je to tá plomba a ani že ju nikto nemôže dať na byt bez jeho vedomia (aj keď sa už aj také pokusy vyskytli, pozn. autorky), no cíti hrozbu a vidí, že je tu, našťastie, Dobrá Duša pripravená ho pred ňou ochrániť.
„Nepoznám, čo to je, keď je niekto vypočítavý. Prečo by ma mala klamať? Veril som jej,“ hovorí. Vysoko proaktívne priviedla priamo do bytu právnika, ktorý údajne pánovi Igorovi vysvetľoval, že po podpísaní darovacej zmluvy bude mať dokonca väčšie kompetencie ako jeho majiteľ! V skutočnosti sa stal štandardným vecným bremenom a ako taký má právo v byte žiť a dožiť, no aj v tomto prípade je výsostne na dobrej vôli reálneho majiteľa, ako sa k nemu bude správať. Dôverčivý Igor, po mozgovej príhode aj s ťažko postihnutým zrakom, navyše podpisoval všetko, čo mu predložili. „Keďže som na to nevidel, nejaká asistentka mi chytila ruku a naviedla ma na miesto, kde sa mám podpísať. Často mi to ani neprečítali.“
Nedali mu ani kópie dokumentov a darovaciu zmluvu nedostal ich ani vtedy, keď si ju dodatočne pýtal. „Spätne si uvedomujem, že som sa mal voči tomu postaviť, ale nevládal som a bál som sa, že by sa na mňa susedka hnevala. Je prchkej povahy a nie sú jej cudzie ani vulgarizmy, nadávky a krik.“
Dôležité je doplniť fakty aj o informáciu, že Igora pravidelne navštevuje aj opatrovateľ, ktorého si riadne platí a ktorý mu pomáha pri osobnej hygiene a bežnej starostlivosti o domácnosť. Bez takejto pomoci by si Igor len ťažko poradil s obliekaním, praním, vysávaním, stravovaním či drobnými nákupmi.
Keď sa spamätáš, môžeš už byť bez peňazí
Krátko potom, ako sa Dobrá Duša stala oficiálnou vlastníčkou bytu, dostala ďalší skvelý nápad a zamaskovala ho (ako inak) chvályhodným úmyslom uľahčiť Igorovi život. Napriek veľkému pokroku v pohyblivosti a rozprávaní poznačila cievna mozgová príhoda jeho motoriku, a tak Dobrá Duša navrhla prerábku kúpeľne na bezbariérovú a výmenu vane za praktický sprchovací kút. Myšlienka je to skvelá, o tom potom, akurát že ju financovala z Igorových peňazí, ku ktorým mala voľný prístup. A keďže ani tentoraz nedokázal povedať razantné nie, slečna postupne k zákazke pridala nové podlahy v kuchyni aj na chodbe, výmenu elektrických rozvodov, vymaľovanie, novú kuchynskú linku aj bezpečnostné dvere.
Na obdobie rekonštrukcie Igora umiestnila do opatrovateľského domu, neskôr (keďže rekonštrukcia sa predlžovala) mu dočasný podnájom pomohol zohnať ošetrovateľ. Asi vás už neprekvapí, že aj tieto extra náklady na bývanie si Igor hradil z vlastných zdrojov a vyťažená Dobrá Duša vôbec nemala čas ho navštevovať. Konečne mu svitlo, že nie je všetko s kostolným riadom a v banke jej zablokoval prístup k svojim financiám. To už ale Dobrá Duša stihla z jeho peňazí na rekonštrukciu SVOJHO bytu použiť viac ako 15 tisíc eur. Keď zistila, že sa k ďalším nedostane, našla si čas Igora v podnájme vyhľadať a vyvolať v ňom pocit viny. Pri submisívnom dôverčivom človeku, ktorý nechce iných v žiadnom prípade rozčúliť a nahnevať, je to veľmi jednoduché, a tak túto stratégiu milá Dobrá Duša využívala neustále.
Po návrate domov Igor zistil, že bez toho, aby sa ho čo i len spýtala, vymenila aj sporák a záhadne zmizli jeho strieborné príbory. „Ostal som pred Vianocami iba s jednou plastovou vidličkou, s ktorou som nemohol jesť polievku. Sľúbila mi, že objedná nový príbor, no nikdy som ho nedostal. Aby som mal čím jesť, musel mi ho kúpiť môj ošetrovateľ.“
Keď dobré vlastnosti na dobrý a pokojný život nestačia
Pán Igor sa pokúšal a stále pokúša vymaniť spod vplyvu svojej susedky, ale nedarí sa mu. Áno, cynik by mohol povedať, že je jeho chybou, keď nevie povedať, ak sa mu niečo nepáči alebo si niečo neželá alebo sa bojí, že svojím odmietnutím vyvolá hnev či nebodaj pomstu. Dobrá Duša ním navyše ľahko manipuluje aj preto, že Igorovi ani nenapadne, že by mu niekto mohol klamať či zámerne vzbudzovať jeho strach. Uverí tvrdeniu, že ho vlastná rodina nenávidí, že ho v bytovom dome ohovárajú, vraj je zlý a psychicky chorý, že sa postará o to, aby prišiel o opatrovateľa a budú k nemu chodiť akísi ľudia zo sociálky. „Dúfam, že to nie je pravda. Opatrovateľa odmeňujem za jeho služby z mojich peňazí,“ hovorí Igor, no obava z ohrozenia je už v jeho hlave zasiata.
Hádky s Dobrou Dušou začali intenzívne pribúdať od chvíle, keď pochopil, že v skutočnosti o svoj byt úplne prišiel. Nabral napokon neuveriteľnú odvahu a požiadal ju, aby darovaciu zmluvu zrušili a aby mu nehnuteľnosť vrátila. Nuž, dá sa to, ale musia chcieť obe strany. A v tomto prípade chce iba jedna. Dobrá Duša opäť zareagovala ako ukážková manipulátorka – vraj nemá problém prepísať byt znova na Igora, ale keďže je za neho zodpovedná, musí aj jeho „agendu“ odovzdať tomu, kto ju nahradí. Zabezpečuje stále jeho komunikáciu s lekármi, nosí mu lieky (tvrdiac, koľko síl a kontaktov ju stálo zohnať ich), dokonca ho osobne vzala k psychiatričke, pretože sa vraj pri hádkach nespráva normálne a prospela by mu psychiatrická liečba a možno aj hospitalizácia. Najlepšie dlhodobá. Robí mu stále drobné nákupy, vozí ho na vyšetrenia a pomáha v domácnosti.
„Zo začiatku sa o mňa snažila dobre starať a mal som dojem, že to robila úprimne, ale už tomu neverím. Služby, ktoré pre mňa zabezpečuje, si predsa dokážem zariadiť aj sám. Teraz viem, že so mnou manipulovala a to, čo chcela, dosahovala po dobrom alebo po zlom. Veci, ktoré mi hovorila, ma často vystresovali.“ Igor je stále v strese. Z permanentných konfliktov s Dobrou Dušou, z toho, že sa nechystá mu byt vrátiť, z budúcnosti. Spojil sa aj s advokátskou kanceláriou LD Legal, ktorá pre ružinovských seniorov poskytuje právne poradenstvo a právne služby bezodplatne. Stále sa však neodhodlal úplne sa odstrihnúť, a tak aj keby chcel dosiahnuť vrátenie nehnuteľnosti súdnou cestou, má bohužiaľ len malé šance na úspech. Z právneho hľadiska vie Dobrá Duša bez väčších problémov dokázať, že prejavuje snahu sa o neho starať.
