Po dlhom období, keď som sa pohybovala viac v prostredí našich hudobných hviezd a smotánkovo krásnych ľudí, to bola naozaj veľká profesionálna zmena. K lepšiemu, čo vám budem hovoriť. Zlepšila som sa hlavne ja. Trvalo mi však niekoľko mesiacov, kým som pochopila, že problém, ba priam komplex je len v mojej hlave a ja ho musím vyriešiť. Lebo to JA som nevedela, či sa mám usmievať na slabozrakého športovca, či podávať ruku človeku, ktorý má ruky deformované a či sa pýtať vozíčkara, aké budú jeho ďalšie kroky. :-)
Rovnako ako väčšina „zdravých“ aj ja som mala v prítomnosti ľudí s rôznymi fyzickými hendikepmi zvláštne nutkanie brať na nich ohľad. Ale ohľad na čo? Pýtala som sa sama seba. Aby sa nerozplakali, keď sa ich spýtam, ako sa ocitli na vozíčku? Aby mi nevynadali pri otázke ako sa dá bicyklovať, ak nemáte nohu? Aby sa na mňa nesťažovali, že som neempatická a bezcitná a nebodaj si dovoľujem ich ťažké postihnutie zľahčovať?
Však hovorím, že problém bol iba v mojej hlave. To len my zdraví hľadáme v ľahkom kŕči čo najohľaduplnejšie označenie pre hendikepovaných, predpokladám, že tak nejako vzniklo aj eufemistické a politicky korektné označenie „ľudia so špeciálnymi potrebami“. Akurát oni sami sa s tým nekašlú a interne sa delia na slepých, krivých, skokanov či motorkárov (to sú tí, čo si poškodili chrbticu pri skokoch do vody a pri dopravných nehodách). Zmysel pre extra čierny humor de luxe týmto ľuďom naozaj nechýba. Viď mladučký paralympijský plavec Viktor Kemény, ktorému sa ruky nevyvinuli vôbec, a tak pri preberaní dekrétov pred odchodom na paralympiádu v Londýne podal predsedovi vlády bez hemungov nohu! Alebo úplne nevidiaci lyžiar Marek Kubačka, ktorému kamaráti na paralympiáde v Soči vtisli fotoaparát do ruky, aby ich odfotil a on to s veľkým úsmevom spravil. :-)
Pochopila som toho s hendikepovanými športovcami veľa. Naučila sa dosť o pokore a skutočnej radosti z každého dňa a z každého, aj toho najmenšieho úspechu. A úplne bez problémov už s nimi vediem „bezohľadné“ rozhovory, jeden z aktuálnych s lyžiarom Martinom Francem.
Nuž a pre prípad, že aj vás chytí zvláštna neistota pri stretnutí s telesne postihnutým človekom, pripájam pár dobrých rád z praxe:
Nesnažte sa im okamžite pomáhať. Ak pomoc potrebujú, vedia o ňu požiadať. Možno sa pohybujú z bodu A do bodu B inak ako po dvoch zdravých nohách, berú inak do rúk pohár a do auta komplikovane presadajú z vozíčka, ale sú sebestační a sú na to hrdí.
Nebojte sa pýtať na ich osobný život. Aj ten majú úplne rovnaký ako zdraví – chodia do práce, športujú, žúrujú, cestujú, majú svoje rodiny, partnerov a deti. Alebo ak nie, pracujú na tom, aby sa to zmenilo.
Pýtajte sa pokojne aj na dôvody ich hendikepu. Nie je to „téma, o ktorej sa nehovorí“, veď títo ľudia sa na seba nepozerajú ako na obete ťažkého osudu, dokonca často tvrdia, že úraz zmenil ich život k lepšiemu.
S humorom to ide ľahšie. Ak sa vy zbavíte vlastných predsudkov, že o ťažkom postihnutí sa nežartuje, nebudete musieť zvažovať každé slovo v obavách, aby ste sa náhodou niekoho nedotkli. Nikto napríklad nepovažoval za urážlivé, keď na paralympiáde v Londýne pri vyhlasovaní výsledkov a hymne pre víťaza vyzval hlásateľ publikum: „tí, ktorí môžete, prosím, povstaňte.“
