Autobusom pomedzi oblaky alebo cesta
Cesta medzi mesteckom Rurrenabaque a La Paz sa povazuje za priam dobrodruznu. Az taku dobrodruznu, ze vacsina ludi ide radsej lietadlom. Ani niet divu, ved stravit 20 hodin v dost nepohodlnom autobuse samo osebe nie je vobec pritazlive. A ta cesta...
Z La Paz najprv stupa do vysky 4600 m.n.m., aby postupne sklesala takmer na uroven mora. Zaciatok prebieha pomerne hladko, ved takzvanu "cestu smrti" nahradila siroka, moderna asfaltka. Autobus sa pomaly sinie zakrutami, brzdy dostavaju zabrat. Pocasie sa stale meni, strieda sa slnecno a prehanky, ked autobus prave prechadza cez oblak. Celkom ako v lietadle, akurat, ze mate zem "pod nohami". Za oknom vam premietaju nadherny sirokouhly film s krajinkami, pri ktorych srdce zaplace. S tym rozdielom, ze v kine nemusite uvazovat, co by sa stalo, keby ste sa do toho hlbokeho udolia vykydli.
Relativny pocit bezpecnosti konci s asfaltkou. To co nasleduje, nenecha lahostajnych ani niektorych domacich, turisti jeden ako druhy pulia oci a vytahuju fotaky. Uzka strkovito prasna cesta kopiruje svahy And, ktore sa dramaticky spustaju do udolia, vytvarajuc tak hranicu povodia Amazonky. Ked sa vyklonite z okna, prvych sto metrov nevidite nic, len kdesi hlboko pod vami sa tiahne strieborna nitka, ktora by pri pohlade z blizka bolia valiacou sa riavou. A cesta? Konci kdesi pod autobusom, siroka akurat tak na kolesa. V niektorych miestach sa vsak rozsiruje. Tu sa stretnete s autobusom, ci kamionom, ktory ide oproti. Manever obchadzania je komplikovany, zahrna opatrne cuvanie, zlozite natacanie a velmi tesne posuvanie. Cestu okoreni obcasny defekt, kedy cestujuci postavaju na okraji cesty a nechaju sa postupne zasypavat prachom, ktory za sebou rozviria ine vozidla.
Spat v autobuse sa prilis neda. Kolenami narazame na rozne kovove vycnelky sedadla pred nami, a to sme obaja maleho vzrastu. Nase sedadlo sa sklopit neda, zato to pred nami mozno uviest do takmer leziacej polohy. Clovek by si aj cikol, ale najblizsia zastavka bude az za sedem hodin.
Po prichode do Rurre sme odhodlani naspat letiet, nech to stoji, co to stoji. Par dni vsak zahojilo vsetky rany a naspet sme opat isli autobusom, tenkokrat bol nastastie o nieco pohodlnejsi a celu cestu sme prespali.
Pampas Tour
V Rurre su najpopularnejsie dva typy vyletov: pampas a jungla. Dzungle si este uzijeme, ideme teda do mociarnej savany. Tato trojdenna zabavka sa zameriava na pozorovanie, presnejsie povedane vzhliadnutie divej zvere, zijucej na brehu rozvodnenej rieky. Zahrna stvorhodinovu cestu v absolutne zaprasenom terennom vozidle (Alexova snehobiela kosela proti komarom meni farbu na kaki), premavanie sa lodkou hore-dole po rieke a obcasne vylodenie. Kto by cakal vycerpavajuce dobrodruzstvo, bude sklamany. Naopak, ide o velmi komfortne povyrazenie s kamaratmi. Partia je skvela, v lodke je zabava, delikatne jedlo sprevadzaju vybuchu smiechu, vecerne pivo v drevenom bare pri zapade slnka dokazeme vsetci ocenit.
A dalsie menej dolezite aktivity? Plavanie s rozovo-striebornymi riecnymi delfinmi, brodenie sa mociarom a obdivovanie kobry a anakondy, nocne pozorovanie svietacich oci aligatorov, ci lovenie a nasledne pojedanie pirani. Jednoducho, skvely vylet. Samotna plavba po rieke bola velkym zazitkom, a ked sa nad hladinou zacali objavovat ruzovkaste chrbty delfinov...
Aligatormi sa to pri rieke len tak hemzi. Cez den sa vyhrievaju na slnku, v noci im spod vody trcia iba oci, ktore svietia ako rubiny.
Capybara je velka asi ako maly medved. Je to vsak hlodavec.
Ubohe hady si to "uzili". Zial, mnohym turistom nestaci pohlad, natahuju ich na ruky za ucelom pritazlivych fotografii. Ja byt tym hadom, radsej by som odisla zit niekam inam...
Tato anakonda to rozhodne nevyhrala. Kvoli jednej skupine turistov bola odnesena z rodneho mociara, absolvovala cestu lodkou a dlhe chvile narocneho pozovania. Radsej som sa nepytala, kde skoncila.
Lovu na pyrane nechybalo napatie. Tie mrchy skoro vsetko maso zozrali, ale na hacik sa chytit nenechali. Zopar sme vsak na koniec ulovili a pecene zjedli na obed. Celkom chutne.
Ach, ta romantika. Rieke nechyba ani bar so studenym pivom. Ale na absurdnosti sme si uz zvykli. Milujem Boliviu.
