Zacalo to uz cestou do Yurimaguas. Najprv cesta autobusom, ktora mala trvat 14 hodin trvala nakoniec 20. A to sme este stale neboli v cieli. Z nasej medzistupnej stanice (ktorej meno som uz davno zabudla) do Yurimaguas viedla este niekolko hodinova blatista cesta autom, alebo pomalsim mikrobusom. Aj ta sa vsak opravovala, a preto bola pre premavku otvorena len v noci. Nezostavalo nam nic ine, len cakat do vecera. Vecer prisiel dazd. Nebesia sa otvorili a doslova a do pismena z nich vypadla voda. Vela vody. Este ovela viac ako ste si prave predstavili a nas pojala taka neprijemnu predtucha. Predsa len sme vsak vyrazili. Nie sice o piatej, tak ako nam cestovny listok sluboval, lez o siedmej, ale predsa. Nasa radost vsak dlho netrvala. Na onej opravovanej ceste sa vykydol kamion a nas sofer si povedal, ze na to kasle, otocil sa a isli sme naspat. Pokus sa mal opakovat na druhy den rano. Na stanici to vsak Jarinovi nedalo. Zbehol sa popytat ku konkurencii. Ha! Konkurencia chodi! Hlasito sme sa stazovali. Zacali sa vytukavat cisla do mobilnych telefonov a intenzivne gestikulovat. A hla, po patnastich minutach uz sme nakladali ruksaky do ineho auta a dokonca sme to v tu istu noc dopracovali az do samotneho Yurimaguas.
Navsteva povodnych indianov, alebo nieco take trapne som este nezazila
Povodny plan bol vybrat sa na tri dni putovat po neposkvrnenej dzungli v narodnom parku Pakaya Samiria. Agentura, ktoru sme navstivili, sa nam pozdavala, takze preco nie. Co ine este ponukate, pytam sa len tak zo zvedavosti a medzi inym zacujem nieco o navsteve povodnej indianskej komunity. S Jarinom si vymiename pohlady, no, to by nemuselo byt zle, ved kde inde sa dozvediet o zivote ludi z pralesa, ked nie tu, v Amazonii. Plan navstevy sa zdal zaujimavy, ideme.
S mesta vyrazame po rieke na uzkej, krytej drevenej lodicke, spolu s asi 50 dalismi ludmi a mnozstvom tovaru, motor pomaly prdka a my sa 5 hodin sunieme hore prudom. Po vylodeni si zjeme exoticky obed zabaleny vo velkom zelenom liste a dalsie 4 hodiny kracame peso po cesticke cez les. Postupne sa blizime k cielu, malej dedinke Parinari. Bananove policka a siroke pastviny naznacuju, ze nasa povodna komunita sa rozhodne nezivi hmyzom. Naopak, systematicky vypaluje amazonsky les vo svojom okoli, okrem bananov pestuje ananas, yuku, kukuricu a ryzu. Take policko sa vyuziva 3 az 4 roky a potom sa necha zarast a vypali sa zase nejake ine a takto dookola. Vypestovane plodiny, ako aj ryby, ktore chytaju v blizkej rieke, potom predavaju v nedalekej dedine, alebo priamo v meste Yurimaguas. Vdaka tomu si mozu kupit vsetko co potrebuju, vratane mobilnych telefonov. Cudujete sa, ze tu maju siet? Akoby nemali, ked uprostred dediny stoji vysoky kovovy stoziar. Nuz ano, takto, krok za krokom, sa navsteva tejto "povodnej komunity" premenila na velke sklamanie. Na dedine Parinari je povodna mozno tak krvna skupina jej obyvatelov, inak si tu ziju ako v hociktorej inej prostej amazonskej dedine, v jednoduchych, ale prijemnych drevenych domoch, cez den pracuju na poli alebo lovia ryby, vecer pocuvaju radio, hraju karty, fajcia cigarety a piju alkohol, tak ako vsade na svete.
Sucastou programu boli aj dve prechadzky do okolitej prirody so sefom komunity, inak prijemnym chlapikom, ktory dobre hovoril po spanielsky. Priroda bola zaujimava, nieco ako poriadne prerastene a zanedbane crepnikove rastliny. Vtipny bol vyklad, ktory bol sucastou exkurzie. Dozvedeli sme sa, napriklad, ze niektory strom bol mlady, niektory stary, niektory nal trne a iny nemal. Isty krik mal fialove kvety, iny cervene a videli sme aj krik, ktry mal tiez fialove kvety, len bol vacsi. Na celej prechadzke bolo nakoniec najpozoruhodnejsie to, ze ma poriadne bolelestivo postipal mravec a este niekolko dni to bolelo.
Najtrapnejsie vsak bolo, ked sa sef komunity rozhodol zoznamit nas s ostatnymi a vsetkym porucil, aby sa dostavili do miestneho "lokalu", inak zanedbanej betonovej budovy, ktoru tu nechal postavit prezident Fujimori ako skolu, spolu s telefonnym stoziarom a mostom. Zopar ludi sa aj dostavilo a my sme sa na nich pozerali, oni na nas a vsetci sme sa citili trapne. Medzicasom sme boli prinuteni nakupit rozne darceky, ruzovy, bublinkasty napoj pre zeny a alkohol pre chlapov. Napoje sa vypili, darceky nam zrazu zmizli z ruk a stretnutie sa skoncilo. Zostal len pocit neuveritelnej frustracie.
A akoby nebolo dost, nas vylet mal pozoruhodne zakoncenie. V posledny den sme vstavali velmi velmi skoro, vlastne este v noci, o druhej hodine rannej, aby sme stihli lod, ktora mala vyrazat o siestej. Potom sme mali okamzite nasadnut na inu lod a pokracovat dvomi dnami plavby do mesta Iquitos, peruanskej amazonskej metropoly. Dopadlo to vsak tak, ze mala prdkava lodicka meskala a potom sa ledva vliekla kvoli nizkej hladine rieky, takze nasu velku lod sme nestihli. No co uz, naspat do hotela. Ako si tak robime poriadok vo veciach, Jarino zistil, ze mu chyba goratexova bunda. Hm, ako je to mozne, este raz vsetko prehladal - a nic. Ze by si ju privlastnil niekto v nasej povodnej komunite? Naco by im vsak bola taka bunda, hlavne, kto by vobec vedel, co je to za bunda a ani farbu nema ktovieaku. Jediny, kto poznal jej hodnotu bol nas turisticky sprievodca a majitel agentury Nilotours, samotny Nilo. Ale, bol by taky blbec, ze by klientovi ukradol bundu? Bol. Pokracovanie bolo rychle a prekvapive. Nasadame do motorkoveho trojkolkoveho taxiku a vyrazame do agentury Nilotours, ked uz nic ine, aspon sa popytat. Nilo vsak nie je doma, tak sa postazujeme aspon jeho manzelke, ked ta vravi: Ano, ked som davala jeho veci prat, nasla som v ruksaku jednu bundu. Hned ju aj donesie - ano, je to Jarinova bunda... Radost bola prevelika na oboch stranach, aj nic netusiaca manzelka sa tesila, ze sa bunda nasla. Nevedela, ze jaj manzel je zlodej. Pohlad na odlahlejsie domy dedinky Parinari
Jarino pomaha pri stavbe typickeho domu, ktory je len z dreva a palmovych listov. Stavba je vzdusna, tienista, prakticka.
Ucim sa "strikovat" strechu z palmovych listov, celkom jednoduche. Doma by sme tym pri stavbe domu usetrili hrbu penazi.
Jefe, po slovensky sef, nieco ako nacelnik komunity, nam pocas prechadzky v okoli ukazuje mravenisko
Vychod slnka priamo z domceka, v ktorom sme boli ubytovani
Lode a zase lode
Nakoniec to vsetko dobre dopadlo a v nasledujuce rano sme sa nalodili na lod do Iquitosu, cakala nas dvojdenna prijemna plavba. Hoci nas mnohi strasili, ze peruanske lode su priserne a ze si to odtrpime, opak bol pravdou. K cene listka sme prihodili zopar korun za vyssiu palubu a oplatilo sa. Nielenze bola naozaj najvyssia a najvzdusnejsia, aj ludia sa zdali akoby z vyssej spolocnosti. A tak sme posedavali a klebetili, napriklad s odbornikom na europsku uniu, ktory zije v Parizi a v minulosti zastaval post v peruanskej vlade. A dokonca sme to zvladli po spanielsky! Nase hamaky sa volne kolisali vo vetriku, krajinka a pristavy poskytovali zaujimave pohlady a strava bola chutna.
Tak ci tak, z Iquitosu sme sa rozhodli cestu urychlit a na hranice s Braziliou sme sa odviezli rychlolodou, takzvanym rapidom. Napadne pripominajuca autobus, podobna velkost, dva rady sklapacich sedadiel vo vnutri, akurat ze jazdi na vode. Tri dni cesty sa tak scvrkli na desat hodin. V dedinke Santa Rosa, ktora je este na peruanskej strane, sme vystupili, nechali si opeciatkovat pasy a preplavili sa vodnym taxikom na druhy breh amazonky, kde lezi mestecko Tabatinga, uz brazilske. Ako prve ideme do pristavu, spytat sa na odchody lodi do mesta Manaus. Uf! Lod odchadza za desat minut a dalsia o styri dni! My vsak musime najprv na policiu, ziskat vstupnu peciatku do pasu! Jedina sanca je dobehnut lod riecnym taxikom v najblizsom pristave, kde sa zvycajne naklada vela tovaru. Akcia zacina. Nasadame na dva mototaxi, tentokrat obycajne motorky, z ktorych sme pod tiahou ruksakou pri kazdom startovani vypadavali. Prva cesta vedie do zmenarne, kupujeme brazilsku menu. Druha na policiu, dostavame peciatky. Tretia do papiernictva - portugalsko anglicky slovnik. Stvrta naspat do pristavu. Velka lod uz je davno prec, nasadame na motorovy cln. Teda, vlastne este bezim kupit nejake banany. Najmensie kupitelne mnozstvo bol vsak cely trs odrezany z bananovnika. Nevaham, platim a vleciem ho na molo. Jarino plesti oci: to som cela ja, ked ide o jedlo, nepoznam hranic. Ujistujem ho, ze tych 203 bananov (neskor sme ich spocitali) urcite v priebehu najblizsich styroch dni na lodi zjeme. Zanedlho sa nazbiera potrebny pocet pasazierov a my s motorovym clnom vyrazame. Cesta trva asi tridsat minut a podari sa nam predbehnut pomaly sa vlecucu velku lod do Manausu. V pristave si na nu pockame a nastupujeme na palubu. Zvladli sme to! Vdaka za to patri aj brazilcanovi Kikovi, s ktorym sme sa zoznamili na lodi do Iquitosu a opat stretli v rapide, a ktory nam poradil ako to vsetko zvladnut.
Tato lod sa ukazala odlisna od tej prvej. Mala len jednu cenovu skupinu a vsetky hamoky viseli jeden vedla druheho. Napriek tomu sa nam podarilo objavit kusok miestecka a cesta bola nakoniec celkom pohodlna. Najvyssia paluba bola vyhradena pre bar a cez den sa tam dal prijemne stravit cas citanim a opalovanim. Aj strava bola celkom dobra a hlavne, clovek si mohol nabrat kolko chcel, coho si vecne hladny Jarino s nadsenim uzival. Akurat tie nase banany nie a nie dozriet. Pomaly zozltol jeden, druhy, ale skutocne zrele boli az vecer pred prichodom do Manausu. Co sa dalo, to sme spraskali a zvysok s nami putoval po Manause a sprevadzal nas aj na nasledujucej lodi do Santaremu.
Pobyt v Manause nebol velmi dlhy. Hlavne sme sa nevedeli rozhodnut, ci letiet priamo do Belemu, alebo ist do Belemu lodou, alebo sa po ceste este zastavit v meste Santarem a prilahlej dedine Alter do Chao, ktora mala oplyvat krasnou prirodou. Nakoniec sme sa rozhodli pre lod do Santaremu. Este pred tym sme sa vsak odviezli k miestnej atrakci, sutoku riek Rio Negro a Amazonky, ktora sa v tejto casti pre zmenu vola Solimoes. Ide o to, ze Amazonka, alebo Solimoes, ma farbu bielej kavy a Rio Negro je tmavo-tmave, za co moze obrovske mnozstvo organickeho materialu. Rio Negro ma aj vyssiu teplotu a tecie rychlejsie. Vestko to sposobuje to, ze tieto dva mohtne toky (kazda je siroka niekolko desiatok kilometrov) sa po stretnuti ihned nezmiesaju, ale tecu popri sebe, svetla voda popri tmavej, este niekolko kilometrov.
Inou manausskou atrakciou je miestne divadlo, postavene a stedro vyzdobene pocas bohatej ery kaucuku. Prehliadka divadla stoji kopec penazi, ale kedze vecer bolo predstavenie zdarma, nechali sme sa zlakat na kulturu - predstavenie moderneho tanca. Chlapik obleceny v kostyme anjela esteticky pobehoval od kulisy ku kulise, neskor prenasledovany devou v kostyme smrti, az kym nezahynul. Nuz, tazko povedat, o com to cele bolo, ale nastastie to dlho netrvalo a interier divadla bol naozaj pekny.
A opat na lod. Tentokrat to vsak naozaj "stoji za to". Na nalodenie cakame v neoficialnom pristave, lebo v oficialnom by lod musela platit. Ludia robia aj to, ze idu motorovym clnom na lod volne kotviacu na vode, aby si chytili lepsi flek na hamak. My sme skupi, a tak cakame. Pozerame na ostatne lode, starucke, preplnene a mozno aj prachnive, a necudujeme sa, ze sa na Amazonke pomerne casto nejaka potopi. Snad to ta nasa, vacsia a novsia, vydrzi. Lod prirazila, bezime na palubu, kde nas nemile prekvapenie neminie. Miesta na hamaky su takmer vsetky obsadene, hamaky nemozno zavazovat len tak hocikde, su tu na to haciky, husto pri sebe, v neuprosnych radach, kazde jedno miesto je vyuzite. Spolu s nasimi dvomi kamaratmi najdeme styri pary hacikov vedla seba, v podozrivo neobsadenom useku a "ubytujeme sa". Preco tento usek bol obsadzovany ako posledny vyjde na javo pri prvom jedle. Rovno pod nim sa zmontuvaju sklapacie stoly a miesto sa premiena na provizornu jedalen. Z coho vyplyva, ze v case jedla sa niet kam utiahnut, hamoky treba opustit, primontovat k plafonu a cakat, kym sa vsetkych tristo cestujucich postupne nasyti. O ziadnom komforte nemozno hovorit. Toalety su vecne plne, jedlo jednotvarne a nie velmi chutne, darmo si mozno prikladat, ked cloveku nechuti. Na hornej palube je sice bar, nemozno tam vsak travit cas, lebo je tam len zopar stoliciek, ktore su stale obsadene, a podlaha je lepkava od porozlievaneho piva, kto by to umyval... Prva trieda na lodi do Iquitosu. Priestranna, vzdusna, prijemna.
Jedna z mnohych dediniek na brehu Amazonky .
Aj takto sa naklada tovar a obchoduje na rieke. My sa pozerame z prvej triedy na paluby pod nami: druha trieda a uplne naspodu zvery.
Ti nosici budu tvrdi chlapici...
Najvacsia amazonska ryba je velmi chutna. Lovit sa ju velmi oplati, lebo jej maso je drahe. Co na tom, ze je jej pocty v rieke prudko klesaju.
Zapad slnka
Druha lod z lava je nase rapido to Iquitosu. V pozadi plavajuce domceky.
Lod z Manausu do Santaremu. Mozno sa to nezda, ale na tejto palube je este stale kopec miesta a este stale poskytuje pomerne vysoky komfort.
Rio Negro sa (ne)vlieva do Rio Solimoes (Amazonky)
Amazonsky karibik
Po dvoch dnoch neprijemnej plavby sa rano zobudzame konecne v Santareme. Vacsina cestujucich z lode odisla uz v noci, hned ako sme dorazili, my sme si vsak uzili pokojny spanok az do bieleho dna. Nielenze je to bezpecnejsie, ale aj lacnejsie. V Santareme sme povybavovali co bolo treba a hrrr uzivat si karibskych plazi na Amazonke.
Neviem, ci sme mali stastie alebo skor nie, v inak tichej dedinke Alter do Chao prave prebiehal najvyznamnejsi festival roka. Okrem mnozstva chutneho poulicneho jedla to vsak znamenalo aj vela hluku a vsade hrby ludi. Sucastou programu boli aj nejake aktivity zdarma, skoda len, ze sme sa o nich dozvedeli az po ich ukonceni... Vecer sa konala show, ktora vraj stala za to. Vybrali sme sa teda na stadion. Akosi sme sa vsak zakecali pri pive a bolo. Cas bezal a my sme pomali zacali nad chmelistym mokom zaspavat, az sme to zabalili a dali prednost spacakom. Pokus sme zopakovali na dalsi den. Ake rozcarovanie nas vsak cakalo po zaplateni draheho listka! Namiesto karnevalovej show len mizerny koncert v Brazilli tak oblubenej hudby forro. Skaredy chlap a blondata spevacka v odeve stripterky vyvreskovali pre prazdny stadion, dve takmer nahe tanecnicky zo vsetkych sil natriasali zadnice a poprsia. Este ze im do oci svietlili reflektory a tak nevideli, ze ich pozoruje len hrstka znudene postavajucich navstevnikov, inak by ten ich entuziazmus asi rychlo opadol. Kasleme na to, ideme prec. Rychlo spat, aj tak sme museli velmi skoro vstavat a stihat autobus o stvrtej hodine rannej, aby sme stihli lietadlo. Este ze aspon priroda bola naozaj pekna, na pozicanych kajakoch sme sa poprechadzali po jazere, obdivovali odlahle zatoky plne starych stromov, ticha a vtacieho spevu. Ospevovane plaze v Alter do Chao. V pozadi hora pripominajuca oltar, podla nej dostala dedina meno. Voda tu nie je kalna ako v Amazonke ale priezracne modra.
Dost bolo lodi
Este po prichode do Santaremu sme si zistili kedy odchadzaju lode do Belemu. Bud hned na druhy den rano, alebo az za pat dni. Bud prilis skoro alebo prilis neskoro, smola. K tejto nepriazni sa pridali chyry o tom, ze plavba do Belemu sa obcas pretiahne z dvoch dni aj na styri, a tak padlo rozhodnutie - do Belemu poletime. Letenky su sice dvakrat take drahe ako lod, ale aj tak toho plavenia uz mame plne zuby a vidiet Amazonku z vtacej perspektivy sa nam tiez celkom pozdavalo. A ten komfort: o siedmej vzlietnete a o osmej ste tam. Ziadna tlacenica, ziadne smrdlave sprchy, ziadne bolesti krcnej chrbtice po noci stravenej v hamaku, ked ste zakliesneni medzi 300 dalsimi kuklami.
Cas, ktory sme takto ziskali vyuzijeme na prechadzku po Beleme. Mierime do stareho mesta, medzi malebne zanedbane domy s fasadami z krasnych portugalskych kachliciek, navstivime prekvapivo posobivu fotograficku vystavu zo zivota amazonskeho kmena, pred tropickym lejakom sa schovame pod kosaty mangovnik. Vecer nasadame na nocny autobus do Sao Luis, ktory je vstupnou branou pre dalsie dobrodruzstvo. Ale o tom nabuduce. Pristav v Beleme
