Apu Auzangate

Tinqui, Huarmisaya, Jajapata, Arapa, Uchuy Pucacocha, Yatan Pucacocha, Pucarata, Auzangatecocha, Pampacancha, Pampa Yatunpata, Jampa, Ticllacocha, Pucacocha, Uturungococha, Quecmojo, Pacchanta... Nie, nezblaznili sme sa. Ba ani nejde o povodnu peruansku riekanku. Je to len zopar geografickych nazvov z oblasti v ktorej sme stravili sest mimoriadnych dni na treku okolo hory Auzangate.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (1)

Apu - alebo hora Auzangate je mohykan tyciaci sa do vysky 6372 m.n.m. vychodne od Cusca. Je to hora uz od pradavnych cias uctievana a clovek ked ju vidi, ma pocit, ze tusi preco. Vraj v sebe obsahuje zivotnu silu, co akoby bolo citit s kazdym nadychom. Vraj z nej vzisli lamy a alpaky, co je celkom mozne, pretoze jej strane su nimi priam posiate. V jej vyskach su vraj duse, ktore zhresili, odsudene navzdy bludit, no a ked zacne poriadne snezit a fucat, je to naozaj ako za trest.
Tento trek sme si vybrali, pretoze: nepatri medzi najslavnejsie, teda nie je az taky preludneny; je pomerne jednoduchy pokial ide o navigaciu a fyzicku narocnost, teda sme nepotrebovali ani sprievodcu, ani kona co by nam ruksaky odniesol; a je prekrasny. So specializovanym turistickym sprievodcom a podrobnou a pomerne presnou mapou regionu Ocongate sme sa vydali vustrety vysinam.

A vysiny ze to boli naozaj ako vysite
Nesmiernym lakadlom tohto treku je, ze sa prekracuju styri vysoko polozene sedla, z toho dve vyssie ako 5000 m.n.m. - paso Palomani a paso Campo - obe poskytuju nadherne vyhlady na strme ladovce, zamrznute snehove utvary a nebotycne stity. V ktorejsi knihe od Rushdiho som citala, ze na vysokych konciaroch mozno vidiet anjelov. Ked sa v riedkom vzduchu ostre slnecne luce pichlavo odrazaju od zamrznutych vrcholkov az to praska, som ochotna tomu uverit. Viem, asi podlieham vysokohorskej euforii, ale ten pocit je vynimocny.

Ako dusicky v ocistci
Druhy den. Mame za sebou sedlo Arapa, 4757 m.n.m., chutny obed z keksov a syra a dve tyrkysove laguny. Pomedzi pasuce sa alpaky kracame k sedlu Apacheta, 4850 m.n.m. Vtedy to zacalo. Spoza nas sa privalil tazky tmavosedy mrak zacal nas zasypavat gulaty zamrznuty sneh. Vietor, tma. Len alpaky si z toho nic nerobia a kopytkom spod snehu pokojne vyhrabavaju chutnu horsku travicku. Este ze sme sa poriadne pozreli kade vedie cesta a chodnik sa da aj spod snehu celkom dobre rozoznat. Apu vsak vie co robi - v sedle nas caka odmena. Cez nahle okno v oblakoch presvita modra obloha a vezicky okolitych ladovcov sa kupu v oslepujucej ziare. Na chvilu sa nam ukaze hora vo svojej mohutnej krase. Prechadzame sedlo, hlboko pod nami pri lagune Ausengate sa nachadza kempiste. Okno sa opat zastiera a ocista sneznym tyranim pokracuje. Aj tak sme stastni.

Horske kupele
Cela tato oblast je bohata na teple pramene a aj my sme si ich mohli uzit na zaciatku i na konci treku. Za usadlostou Upis je vyhlbeny a vykachlickovany mali bazenik, v ktorom sa mozno ponorit do horucej mineralky. Bezna cena 2 soles (asi 16 Sk), niekedy aj 3, ako sme zaplatili my a pre dve francuzky to bolo 5. Zda sa, ze kazdy plati kolko moze, alebo na kolko sa necha presvedcit. S tymito drobnymi kradezami uz sme zmiereni, preto si radsej vychutnavame teplu vodu a pohlad na hory. Nie vsak prilis dlho. Asi po 10 minutach prichadza domaci chlapik, Jarino mu ochotne pomaha vybrat zatku z bazenika (!!!!!), chlapik zastavuje prichod vody a odchadza. Hladina zacina prudko klesat. Teplota okoliteho vzduchu - okolo 5 stupnov. "A co voda?" kricim za nim. Chlapik sa usmeje pokyvka hlavou a mizne za balvanom. Voda nam uz siaha ledva po hrud. Tak toto je typicke peru, nadavame. Zinkasovat peniaze a potom vypustit vodu. Jarino - zachranca sa ujme svojej role (asi sa mu ulutostilo dvoch francuzok v mokrych trickach), odtok z bazenika zapcha akymsi kyblikom, chvilu porozmysla, cosi pospekuluje a zrazu voda opat priteka do bazenika. Hura, hoci po sediacky, ale predsa sme v teplej vode az po krk. Len chudak Jarino si to odniesol a prechladol. Nuz co - hrdinstvo si obcas ziada obete.
Druhy teply pramen je na konci treku, v dedinke Pacchanta. Pociatocnu cenu 5 soles zjednam nakoniec za 3 (prirodzene, normalna cena je 2) a opat sa namacam do mini bazenika. Akurat ze nestastnik Jarino sa tentoraz uz len prizera, zababuseny vo fliske a ciapke. Ved tie dve postarsie turistky macajuce sa v bazeniku so mnou by za vznesene skutky aj tak nestali. A voda tentokrat nastastie vydrzala az do tmy.

Cesta spat alebo to najhorsie pred nami
Siesty den je kratky - za par hodin sme aj napriek silnemu vetru naspat v Tinqui. Ak sme si vsak mysleli, ze od teraz to uz bude pohodicka, velmi sme sa mylili. V Tinqui travime velmi kratku noc - autobus odchadza o 3:30 rano. No co, ved v autobuse aspon pospime a sest hodinova cesta ujde rychlejsie. Tak to teda nie! V autobuse mrzne takmer tak ako vonku a zopar okien sa neda zavriet. Tak si zaspominame na Boliviu a tuto cestu zaradime pevne medzi niekolko najhorsich, co sme zazili. Ale z toho sa vyspime a budeme si pamatat len ten nadherny, prenadherny trek. Tito ludia, tak ako my, kracaju smerom k osade Upis, v pozadi Azangate.