Revizia po dvoch mesiacoch
Za sebou mame dva mesiace cestovania a zo smutkom v hlase /a smiechom v bruchu/ musime skonstatovat, ze sa nam zacina rozpadavat nas tak ci tak dozivajuci ekvipment. Zlomenu tycku na stane sme opravili pomocou vyrovnaneho kolika /pohlad na jarina ako tlcie skalou o zelezo napadne pripominal Flinstonovcov/ a zazracnej pasky Duct tape /kedy sa zacne dovazad do SR???/, ktoru nam poskytla nasa zachrankyna Jen, sme opravili na mieste. Ale co ten zips, co prestal zipsovat??? Ved uz nepomahaju ani kombinacky. Aj ruksaky sa akosi trhaju, aj sampon a mydlo uz dosli, opalovacieho kremu je len na dne... K tomu treba napalit fotky, poslat balik s nakopenymi zbytocnostami /suveniry a pod/. Takze nas pobyt v hlavnom meste Cile sa zameral hlavne na tieto otravne zalezitosti.
Okrem toho a zaroven s tym ako sme nahanali nevyhnutnosti, sme spoznavali Cilskeho Jakuba. Ubytovali sme sa v brazilskej stvrti, v hosteli pre asi 150 ludi, co sa nam az tak nepozdavalo, ale nic ine sa nam hladat nechcelo. Ale aspon sme mali po ruke stanok s ovocim a kolacikovy obchod a do centra to tiez nebolo daleko. A hned za rohom restika "Tucne kravy" so stavnatymi stejkami!
V centre sme absolvovali "walking tour" podla navodu Lonely Planet. Podla mna jeho najvacsim pozitivom je, ze je rusne a zive, z obcasnym architektonickym prekvapenim. Zasli sme si do muzea predkolumbovho umenia, hoci inak sme uplni ignoranti a muzei sa vystrihame. Jarina najviac zaujali skolacky s kratkymi uniformami, ale ani mrnave desat tisic rokov stare mumie neboli zle. Rozhodne pozoruhodna bola vystava klobukov a capic z oblasti And. Prijemnym zazitkom bola aj prechadzka v parku Santa Lucia, ktory bol kedysi len kopou kamenia, ale pred niekolkymi storociami ho zmenili na romanticke zakutie, v ktorom sa neprechadzate horizontalne, ale vertikalne.
Do peknej stvrte Bellavista sme si zasli na Pisco Sour /vraj typicky chlast/ pri zivej hudbe, v mikro stvrtke Concha y Torro sme si vychutnali romanticke ulicky.
Dalsim bodom programu bola navsteva ozrutneho trhoviska La Vega. Mozete si tu dat kompletny obed za 100 Sk, ak vam vsak nevadia psy pobehujuce okolo a macka ktora zaparkuje pod vasimi nohami a upenlivo mnauka. Nakupite tu blbosticky i blbosti, ale hlavne ovocie a zeleninu za babku. Ale pozor, predava sa len cele kilo, nanajvys pol! A ked si chcete kupit melon, tak najmensi ma asi 12 kil, a malych melonov vam predaju len 6. /horkotazko sme to ukecali na 3.../ Ale koniec koncov, zjest kilo jahod, bananov, ci jablk nie je az taky problem. Skvele miesto.
Rohodne vrcholnym zazitkom zo Santiaga bola navsteva Hippodromo de Chile, dostihoveho stadionu, kde si mozete vychutnat rychlost koni a krasu... povacsinou muzov, ktori prepadli tejto vasni. Uz samotna doprava na miesto a z neho bola nezabudnutelna. Odvezie vas tam sice lacno autobus, ale listok si nemozete kupit, kym ste si niekde uplne inde nezakupili nie celkom lacnu karticku, ktoru si musite nabit kreditom, ktory sa vam pri ceste strhne... A tak sme sa zahrali na burzujov a isli sme taxikom. Po ceste naspat sme objavili cilsky zazrak: taxi colectivo. nasadnete do cakajuceho taxika a ked sa zaplni, auto sa pohne a za fixnu sumu /dost nizku/ vas dopravi na stanovene miesto.
Samotny pretek trva asi 6-7 hodin a sklada sa z mnohych "carreras" - behov. Pri kazdej carrere mozete stavkovat. Stavok je mnoho typov, nanestastie, moja spanielcina mi nedovolila hlbsie preniknut do tohto systemu. Pochopili sme vsak, ze mozno stavi na vitaza, a to uz 200 pesos, co je asi 10 korun. A tak sme sa dali na hazard.
Ked chcete stavkovat, obdrzite informacny material, ktory udava meno kona, rodicov, stajne, zokeja, hmotnost kona i zokeja, umiestnenie v ostatnych troch pretekoch a akesi vseobecne hodnotenie vyjadrene farbami. Hned sme sa citili ako znalci. Jarino sa vsak nechal viest intuiciou a stavil na Pitchu /meno kona/. Pitcha si pocas preteku viedla podozrivo vyborne, nakoniec vsak dobehla druha. To boli nervy. Pri tretej stavke som vsak erudovane stavila na kona Manteco Blanco a, neuverite, dobehol do ciela prvy. Urcite vdaka zbesilemu pokrikovaniu a poskakovaniu, ku ktoremu som sa nechala strhnut rozvasnenym davom /davom... asi sovka nadsencov, ale stacilo/. Vyhrali sme neuveritelnych 1653 pesos, asi 80Sk, skvely vykon!
Za zmienku este stoji cestovanie metrom v Santiagu pocas rusnej hodinky. Uf. Kupite si drahsi listok, zaradite sa do davu a nechate sa unasat dole smerom k vlakom. Kdesi pred vami sa vsak objavi cervena cedulka "Pare", teda stop. To pracovnik metra pred nastupistom zastavuje dav, aby sa ludia nepostrkali az na kolajnice. Postupne sa prepracujete na nastupiste. Zdaleka ste nevyhrali. Od okraja nastupista, kde stoja vlaky, vas deli asi 8 radov ludi. V kazdom vlaku je vsak miesto len pre zopar stastlivcov, lebo uz aj tak je plny na prasknutie. Tak sa mozno poposuvate az k zltej ciare, za ktoru sa nesmie, co vam pripomina prisny pracovnik odtlacajuci dav od kolajnic. A hoci sa nachadzate uz v prvej linii, ak nemate ostre lakte a poriadnu davku odhodlania, nic vam to nepomoze. Priznam sa, ze to som nezvladla, a hoci sme za cestu zaplatili, z metra sme pekne krasne vykracali a isli radsej peso...
Par dni stravenych v Santiagu rychlo ubehlo. Kupili sme zazracnu duct tape do rezervy, poslali balik, zips nam opravila rozpravkova tetuska na "galanternej" ulici. Nejake prkotiny sme sice este nestihli, ale ved nieco si mozeme odlozit aj do San Pedro de Atacama, no nie?
