Mili priatelia, ozyvame sa vam z najjuznejsieho mesta Argnetiny - Ushuaie. Domceky, ktore sa zahryzavaju do svahu na upati "Ohnovych And", klukate ulicky a pohodka, a to aj napriek velkemu poctu turistov a mizernemu pocasiu. Mestecko na brehu mora, kde vsak prejs z jedneho konca na druhy znamena takmer vysokohorsku turistiku. Hoci prave konci leto a letne prazdniny, posledne dni stale snezi.
Tu vsetku krasu dookola sme uzreli az na druhy den po prichode, len co sme otvorili stan. Prisli sme totiz v noci a ubytovali sme sa v kempe nad mestom. Ladovcami ozdobene stity zo vsetkych stran - chvilu sme asi nechapali. A potom sem dokupili zasoby, napchali bruska aj ruksaky a postupne vyrazily smer: Sierra Valdivieso.
Den 1
Hned zrana sme si povedali, ze to nebudeme prilis tlacit, nacuchrali paperie v spacakoch a spali dalej. Tymto tempom sme sa dostali na zaciatok treku o 3 poobede... Nevadi, vsak aj Lonely Planet uvadza na prvy den iba 2,5 hodiny pochodu. Najprv nie prilis sebaisto kracame lesom, potom prichadzame k mocarisku s bobrou hradzou - ach, ta romantika. Spime v budke s honosnym nazvom Refugio Bonnete na mieste ako z pohladnice.
Den 2
Rychlo sme pochopili, co znamena veta: "Od tohto miesta uz nevedie vyslapany turisticky chodnik". Kracame si ako sa noham zachce a kam nas oci vedu. Vchadzame do neobycajne fotogenickeho udolia. Bobrie hradze nam trosku komplikuju postup a rozmyslame o vodonepriepustnosti nasich topanok v mocariskach. Pocasie je skvele a neustale hladanie cesticky je pre nas dobrodruzstvo s novou prichutou. Stverame sa do strmeho sedla a otvaraju sa nam stale krajsie a krajsie vyhlady. Aby nebola nuda, cestou z prismyku na druhu stranu udolia poriadne zmokneme. A ked sa uz ledva vlecieme staviame si stan na ojedinele suchom mieste medzi bobrou hradzou a bublajucou horskou rieckou. Krasa.
Den 3
Neexistencia chodnika pred nas kladie nove a nove vyzvy. A ten krasny vyhlad zo strmeho kopca, na ktory sme nemali vobec ist na lagunu hlboko pod nami, od ktorej cesta pokracuje uplne inym smerom... Cakaju nas najkrajsie miesta treku v srdci pohoria. A kedze to chceme zo vsetkym, tak aj zasnezi. Prekracujeme najvyssie plozeny bod nasho treku, neuveritelnych 1000 mnm.
Den 4
Celu noc snezilo a stale neprestava. Pripravujeme sa na den v stane. Okolo obeda sa vsak pocasie umudri, vykukne slniecko a my vyrazame. Srdce plesa pri pohlade na zasnezene konciare a hlboke plesa. Snezi a fuci - presne to sme chceli. Su to hory, su drsne a krasne.
Cesta vedie opat do udolia, sme v zaverecnej faze nasho pochodu. Tie prekliate bobry stavaju svoje hnusne hradze uplne vsade a my sa brodime nekonecnymi mociarmi takmer neustale po clenky vo vode. Je to ako kracat mo nasiaknutej spongii. Tazko si prdstavit, ze najdeme suche miesto na stan. Neuverite, nasli sme.
Den 5
Nema vyznam zamyslat sa nad nepremokavostou topanok, bobry su bobry a mociare su jednoducho take. Udolie Valle Carbajal je neskrotene a nadherne. Na jeho samotnom nas nenormalne potesil vyslapany chodnik, ktory nas z neho postupne vyviedol ako z rozpravky.
Sme unaveni a stastni.
A aby ste nezabudli ako vyzerame
Zajtra opat nasadame do autobusu a ozveme sa vam snad za take dva tyzdne a prinesieme zazitky z najznamejsieho treku Patagonie: Paine Cirquit. Hasta luego!
