Lencois Marenhenses znamena v preklade plachty z oblasti Maranhao. A skutocne, biele piesky, ktore park chrani, vyzeraju ako giganticke plachty rozprestrene medzi morom a suchym, krovito-stromovitym porastom vo vnutrozemi. Co vsak vyzera ako pust pustou nie je. Tu na severe brazilie je sice sest mesiacov uplne sucho, zvysnych sest mesiacov vsak leje ako z krhly. Tento pravidelny prival vody ma na svedomi jazera a jazierka s cistou dazdovou vodou, skryte medzi dunami. Mnohe jazera obklopuje vegetacia a v narodnom parku sa nachadza niekolko dedin - oaz.
Do jednej z dediniek sme sa vybrali. Po prichode do Sao Luis, hlavneho mesta statu Maranhao, ihned vyrazame do vstupnej brany parku, mestecka Barrerinhas, odkial to do Atins uz nie je daleko. Po rieke Rio Pregicas, v preklade leniva, to pravidelnou linkou trva 4-5 hodin. Ideme teda na molo, chvilu sa tam ponevierame a za dvadsat minut uz sedime v motorovom clne, ktory mal do Atins tak ci tak cestu a po nasom otalani nas nakoniec zviezol za stvrtinu beznej turistickej ceny. Styri vlecuse sa hodiny sa tak scvrkli na jednu, pricom v cene bola zaratana aj zastavka v dedinke Cabure, kde sme sa presli uzuckym pasom piescitej pevniny oddelujucej rieku Rio Pregicas od Atlantickeho oceanu.
Atins vyzera ako na konci sveta, ak teda suhlasite s tym, ze aj koniec sveta moze byt mimoriadne malebny. Malicka dedinka, kde priamo z piesku vyrastaju palmy a nadherne stromy kesu udrzuju prijemny tien. Medzi stromamy hladaju ochranu pred slnkom hlinene domceky, mnohe znich premenene na jednoduche posady, teda nieco ako penzioniky. Z jednej strany Rio Pregicas, z druhej Atlanticky ocean, z tretej a stvrtej strany pieskove duny a divoky nizky porast. Ludia sa zivia hlavne rybolovom a v case brazilskych prazdnin turizmom. Nastastie, pocas nasej navstevy sme v dedine napocitali pat turistov vratane nas. Plaz je siroka, divoka a nekonecna. A cela len pre nas a pre rybarov, ktori vecer vykladaju ulovky, zvinuju cierne igelitove plachty a umiestnuju siete.
Pred navstevou pieskovych dun sme mali respekt, rozhodli sme sa teda najat si sprievodcu. Z dvoch, ktori sa ponukali sme si vybrali toho lacnejsieho a dopadlo to takto: O osmej hodine rannej vyrazame. 8:10 sa nas mlady sprievodca vymiena so svojim otcom, na vylet pojdeme s nim. Kracame krizom cez duny, obdivujeme vyhlady. Okolo desiatej prichadzame k jazeru Lagoa do Maro, s osviezujucou vodou, bujnym porastom stromov kesu a niekolkymi domcekmi pohodenymi v okoli. Od nasho sprievodcu sa dozvedame dalsi plan a nestacime sa divit. Podla neho nasledovala kratka cesta do susediacej oazy, v kotrej sme si mali zakupit obed, pooddychovat a vratit sa po plazi naspat do Atins. Na tom sme sa vsak nedohodli. Poovodna verzia obsahovala navstevu dalsich jazierok a navrat az podvecer. Problem bol vsak v tom, ze nas sprievodca park prilis nepoznal a o ziadnych jazierkach nevedel. 11:00, s nasim sprievodcom sa lucime, platime mu za pol dna a posielame ho domov. Na cestu k jazierkam cez duny sa vyberame sami.
Ako sa nakoniec ukazalo, jednoduhsie to ani nemohlo byt. Z jednej strany more, z druhej pas vegetacie a duny medzi tym. Trik bol v tom, nevzdialit sa tak daleko, aby sme stratili more na obzore. S prehladom sme trafili do dalsej oazy a pytame sa na jazierka. Mladik nas nasmeruje a presviedca nas, aby sme sa vratili na obed za patnast realov. Cena je sice vysoka, ale vieme, ze tolko to tu stoji a pomaly na nas dolieha hlad, preto suhlasime. Najprv vsak jazierka. Prechadzame sa medzi dunami, objavujeme a hned sa aj okupeme. Voda je sice hlboka len tak po kolena, obdobie sucha uz pokrocilo a hladina poriadne poklesla, mnohe jazierka su uplne suche. Uzivame si samoty a blazniveho pocitu, ked clovek lezi v chladnej vode medzi horucim pieskom.
Nakoniec to vsetko dobre dopadlo. Vylet sme si uzili, obed bol chuny, hoci sme si dali len mensiu a lacnejsiu porciu, za to sme si vsak prijemne schrupli v hamokoch a doplnili sili na dvojhodinovy navrat po plazi, dun uz sme mali dost.
Cesta z Atinsu bola nemenej zaujimava ako cesta tam. Nieco po piatej rano sme nasadli na maly terenny nakladniacik, ktory ma korbu usposobenu na prepravu pasazierov, inak bezny sposob dopravy v tejto oblasti, a dve hodiny sme sa trmacali ces pieskove cesty-necesty a pekne krajinky naspat do Barreirinas. Tam sa z nas opat stali stereotypni turisti a navstevu parku sme korunovali organizovanou turou k dalsim jazeram. Tentokrat to bolo rychle, bezproblemove a jednoduche, jazera velke a aspon o nieco hlbsie, azurove a tyrkysove, voda svieza, duny nadherne. Napriek uplnemu nedostatku dobrodruznosti to stalo za to.
