Santa Cruz
Vystupili sme z autobusu uplne rozbiti. 15 hodin cesty, napriek tomu, ze sme urazili mozno 300km. Po bolivijskych prasnych cestach to ide veru pomaly. Niekedy este pomalsie. A len dve prestavky na toaletu!!! Uf!!! Prve, co sme si uvedeomili (hned ako sme lokalizovali WC), bolo teplo. Nie prijemne, suche, vetrikom zvlnene teplucko, ale tazka, mokra a stojata horucava. Vitajte v Santa Cruz de la Sierra, 437 m.n.m., hoci dalekol, ale predsa uz v povodi Amazonky. 2 miliony obyvatelov, druhe najvacsie mesto bolivie a ekonomicky tahak. Ziadne dlhe vrkoce a tradicne suknice, slecinky nosia dzinsy a pani elegantne obleky. Mesto prekypuje zivotom a su tu skvele cukrarne. Inac nas nezaujalo nic.
Jezuitske misie
Preto sa tu nezdruzujeme a ideme este kusok dalej. Dedinky a mestecka na vychod od Santa Cruz patria do svetoveho dedicstva UNESCO, a to vdaka jezuitskym misiam, ktore sa tu vo velmi dobrom stave zachovali z pred asi 300 rokov. Su to unikatne kostoliky s nadhernymi interierami a exterierami, ale aj prilahle budovky a toniste zelene namesticka. Dedinky sa vynaraju z bujnej tropickej vegetacie a posobia velmi prijemnym spokojnym dojmom. Ludom akoby stacilo, ze svieti slnko a maju z toho radost. Nevidi sa tu taka chudoba ako na Altiplano. Necudo, ved tu asi narastie vsetko co zasadite. Aj to co nezasadite. Jedina vec, ktora zneprijemnuje objavovanie tohto regionu, je transport. Dedinky su totiz od seba dost vzdialene, cely okruh ma okolo 800 - 900 km a autobusov nie je vela. Stopovat sa neoplati, aut, ktore by vas zobrali je este menej ako tych autobusov. Ale to uz patri ku koloritu.
Najpriv sme sa zaviezli do San Ramon, dali prazene kura na obed a pokracovali do San Javier, ktory na nas zaposobil najviac. Par hodin sme sa pomotali a este vecer sa nam podarilo docestovat do Concepcion. Odtial bola doprava horsia, lebo nazory na to, kedy chodi tzv. mikro sa roznili. A tak sme cakali a cakali az kym sa o tretej neobjavil autobus, ktory vraj mal prist o pol druhej a ma ist az do San Ignacio, hoci nakoniec isiel do Santa Anna, co je na pol cesty. Tam mal za hodinu ist iny mikro, ale ked sme asi dve hodiny cakali, zrazu sa objavil chlapik s terennym autom, zobral nas dozadu na korbu este aj s jednym chlapikom, ktory cestoval do San Ignacio za matkou a prihodil este nejakeho studaka. A tak sme hodinu a pol pozorovali juzny kriz nad lesnou cestou, vychutnavali si vietor vo vlasoch, inhalovali cerveny prach a dufali, ze nevypadneme.
Zo San Ignacio, do San Miguel to slo rychlo, ved je to len 30 km. Zato pokracovat sa dalo az nadalsi den a tak sme len tak vegetili a vdychovali atmosferu. V San Rafael sme mali pred odchodom mikra 6 hodin cas, tak sme ho zabili pri miestnom, nie prilis pritazlivom jazierku. A hoci sme mali v San Jose asi tolko isto casu, prilis sme si to nevychutnali, a to jednak preto, ze sme tam boli medzi 19 a 1 hodinou v noci a druhak preto, ze sa prekvapivo ochladilo, dul neprijemny studeny vietor a poprchalo. Fuj.
Zato na cestu spat do Santa Cruz asi len tak nezabudnem. Miestenky na vlak vypredane, a tak sme sa ocitli v najlacnejsom (a najplnsom) vozni, uzurpovali sme si jedno sedadlo a Jarino si lahol do ulicky. Sedadlo bolo mizerne a na Jarina furt niekto stupal a o 6 rano sa objavili cule predavacky a snazili sa nanutit nasim roztrasenym zaludkom kavu, empanady, limonadu a ine prkotiny. Pred deviatou hodinou rannou nas zlomili a kratko pred prichodom do ciela sme sa pridali k ostatnym spokojne prezuvajucim pasazierom.
Samajpata
Opat sme sa ocitli v Santa Cruz a ani tentoraz sme sa nezdrzali a vyrazame tento raz zapadnym smerom do malebneho mestecka Samajpata na upati narodneho parku Amboro.
Samajpata ponuka najma dve atrakcie: starobyle a archeologicky cenne sidlo Inkov zname ako "El Fuerte" a starsich kultur a vylety do parku Amboro.
El Fuerte je mohutna skala (asi 200 x 70m) do ktorej su vryte rozne obrazce a tvary a okolo nej su pozostatky obydli. Doteraz je odkrytych vraj asi 10%, takze ktor vie, co okolite lesy skryvaju. Nastastie sme mali sprievodcu ktory nam k tomu kadeco porozpraval, lebo samotna skala sa neda velmi dobre pozorovat a chodit sa po nej nesmie.
Dalsi vylet smeroval k vodopadikom nazvanym Cuevas a na nadherne okolite kopce. Pozoruhodny bol aj tym, ze sme ho absolvovali s novymi ceskymi kamaratmi na ktorych sme nahodou nadabili.
Park Amboro mozno navstivit len so sprievodcom, co nas dost otravilo, lebo tieto sluzby rozhodne nie su lacne. Nakoniec sme sa zahrali na sprostredkovatela a zohnali este 3 ludi do skupiny, aby sa cena znizila. Aj tak to bolo drahe, ale sli sme. Do dzungle - prechadzat sa lesom. Prave na ten den vsak musel prist velky oblak a sadnut si nasu horu a vyhlady sme si mohli akurat predstavovat. Sprievodca bol vsak skvely a tak sa nam to cel nakoniec dost pacilo.
Ako dalej
No, uvazujeme, ze by sme zasli este na sever trosku viac sa nadychat amazonskej dzungle. Snad to vyjde. Dame vediet.
