Mami, tati!
Ste dvaja ľudia z mála tých, ktorých skutočne z celého srdca obdivujem. A uvedomujem si, že práve vám patrí obrovské uznanie a chvála za všetko, čo ste doteraz vo svojom živote dokázali, a ešte dokážete... Hoci vy to tak možno nevnímate.
Pred viac ako 27 rokmi – do roka a do dvoch dní po vašej svadbe J - sa vám narodil vytúžený synček – avšak – nebol celkom zdravý... Diagnóza znela – Downov syndróm. A vy – ako mladučkí manželia a rodičia ste mali pred sebou novú a neľahkú situáciu – každý deň ste museli čeliť niečomu novému a nepoznanému, čo vás určite stálo mnoho síl... Ale zvládli ste to brilantne. Dnes je z môjho brata úžasný človek schopný života v spoločnosti... VĎAKA!
O päť rokov neskôr som prišla ja J - opäť však nie to „bezchybné“ dieťa, po akom všetci rodičia túžia... Patrím do skupiny nedoslýchavých osôb, ale aj vďaka vám a vašej obetavosti mnohí ani nepostrehnú, že som trochu „iná“ J. Vďaka vašej láske a starostlivosti dnes stojím pred vami ako dospelý človek, ktorý zčasti pozná zmysel svojho života... vie, čo chce a kam smeruje... VĎAKA!
Vy ste však vždy túžili po veľkej rodine, a ani my – dve deti vyžadujúce špeciálnu starostlivosť – sme vás neodradili od naplnenia tohto sna... S láskou ste prijali aj ďalšie dve deti, ktoré vám Boh daroval... VĎAKA!
Dnes sme už my – vaše deti veľké a vieme oceniť vašu nesmiernu obetavosť a lásku. Len to akosi nedokážeme dostatočne vyjadriť slovami, gestami, či skutkami...Vedzte však, že vás ľúbime a myslíme na vás vo svojich modlitbách – vždy – či sme doma, s priateľmi, v škole, či na internáte...Ste moji rodičia a ja by som vás nevymenila za žiadnych iných... A ak raz aj ja budem rodičom, chcem byť ako vy...VĎAKA VÁM ZA VŠETKO!
Deti, mladí, dospelí...!
Nezabúdajme na svojich rodičov! Ľúbme ich, kým ich máme, nech neplatí výrok Paula la Cour, ktorý tvrdí: „My rodičia sme ako básnici... Dostaneme uznanie až po smrti.“ Veď iba my sami máme vo svojich rukách tú obrovskú moc rozhodnúť o tom, či tí, čo žijú s nami, budú šťastní alebo nešťastní... Zvyčajne na to stačí povedať alebo zabudnúť povedať jediné slovo: ĎAKUJEM!
ĎAKUJEM MAMI! ĎAKUJEM TATI! ZA VŠETKO...!
