Vlakom cestujem pomerne často a takmer zakaždým je tam iný sprievodca. Ten dnešný bol však výnimočný. Ukázal mi, že láska a jej prejavy nie sú len pre mladých ľudí, ktorí si ešte "neodžili svoje" a nepostretli ich zatiaľ žiadne prekážky v ich vzťahu...
Už pri kontrole cestovných lístkov ma zaujal. Asi päťdesiatnik, ktorý však ani zďaleka nebol ako väčšina ostatných - vážny a odmeraný... Práve naopak - bol plný radosti a životného optimizmu - a to vyžarovalo nielen z jeho tváre, ale z celého jeho postoja, z jeho správania, prístupu...
Vlak bol už takmer prázdny... Vo vozni, v ktorom som sedela, som už zostala sama. Niekoľko minút pred príchodom do mojej cieľovej stanice som však "mala tú česť" :) vypočuť si časť rozhovoru - teda telefonátu pána sprievodcu s jeho pani manželkou (tak to aspoň vyzeralo z daného hovoru :)).
A ten hovor stál za to! (Viem, počúvať sa nemá, ale inak sa nedalo - vo vlaku to hučí, takže on musel do telefónu - teda do hands-free, ako som si neskôr všimla - tiež kričať, a tým nedopatrením som čo-to začula aj ja :)). Viete, čo bolo nádherné? On v každej vete, ktorú vyslovil, použil aspoň jedno zo slov typu: zlatko, miláčik, láska moja, chrobáčik, ľúbim ťa... a pod.
"A deti? Ako sa majú? Lucka (meno je zámerne zmenené :)) už prišla z tanečného? ... Fakt? No to je super! ... Vážne? ... Jasné... Hej, samozrejme ..." :)
Potom som už musela ísť... Keď som prechádzala okolo neho, obdaril ma ešte jedným úsmevom a pokýval hlavou na pozdrav. A to mi stačilo na to, aby som aj ja odchádzala s úsmevom...
Ani som si nevšimla, že šiel za mnou... Až keď...
Vlak zastavoval v stanici. Práve som chytala kľučku dverí, aby som ich otvorila, keď tu zrazu...
"Si šikulka!" - začula som spoza svojho chrbta. Neobzrela som sa však, iba som sa pousmiala, pretože som vedela, že daný kompliment nepatril mne... Napriek tomu ma tieto slová zahriali pri srdci...
Možno si poviete: Úplne normálny rozhovor... Ale ruku na srdce: Kedy ste naposledy svojej manželke povedali "ľúbim ťa"? Kedy ste sa zaujímali o svoje deti? Voláte svojej manželke z práce, ako keby ste sa týždeň nevideli a chýba vám, keď ste bez nej dlhšie ako pol dňa?
Alebo si počas dňa na svoju drahú polovičku ledva spomeniete a keď prídete domov, ledva jej zamrmlete niečo také ako ahoj...? A svojim deťom dáte vreckové na týždeň a myslíte si, že ste si splnili svoju povinnosť?
To však určite nestačí...
Skúsme byť trochu dôslednejší... a to, čo máme, si vážiť o čosi viac...
Aj to, že máme druhého radi, si treba vzájomne pripomínať. Čo najčastejšie! Aj človek je len človek... Tvor zábudlivý...
