Je piatok, pol druhej popoludní, a na autobusovej zastávke v Ilave sa schádza naša výprava – ja, Lenka, Kika a Marcelka. O 10 minút neskôr sa už pohodlne usádzame v autobuse. Víkend konečne začína...
Do Nitry prichádzame krátko po štvrtej a o pol hodinky už sedíme na bielych stoličkách v mestskej hale spolu s ďalšími našimi priateľmi – Majkou, Peťou, Palim a Maťkou, a neskôr sa k nám pridáva aj Betka. O piatej by sa malo začať – sv. omšou... Ale hala je viac-menej poloprázdna...
Počiatočné obavy sa však onedlho rozplývajú – keď cca s polhodinovým meškaním začína sv. omša, je nás už podstatne viac.
Zaznievajú prvé tóny „emanuelovských hitoviek“ J a my sa ponárame do atmosféry stretnutia. Premýšľame o tohtoročnom motte z Listu Efezanom, ktoré čítame na každom kroku – „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a zažiari ti Kristus!“ (Ef 5, 14)
Už v úvodnej kázni zaznieva táto výzva aj z úst komunitného kňaza vdp. Mirka Kurica, ktorý nás vyzýva, aby sme sa – podobne ako Samuel v chráme – prebudili, a tak dovolili zažiariť Kristovi aj v našich srdciach. Pretože Kristus dnes volá po mene každého z nás. Záleží len na nás, či mu odpovieme s dôverou ako Samuel: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva...“
Po sv. omši sa predstavila hudobná skupina KERYGMA. Priznávam – nejako som tomuto koncertu nevenovala pozornosť... Bola som v adoračnej miestnosti a neskôr som sedela na svojom mieste a rozprávala sa s Peťou... Ale – neboli zlí J. Kto chcel, ten sa zabavil, zatancoval si, vyskákal sa, ba i vykričal z plného hrdla...J
Mňa skôr zaujalo divadelné predstavenie, ktoré nasledovalo potom. V stvárnení Jánovho evanjelia spojeného s myšlienkami sv. Augustína sa predstavili okrem iných najmä herci z VŠMU. (A ešte niečo – krátko po začatí úvodnej scény som z každej strany počúvala – „Aha – Ježiš je ten herec z Ružovej záhrady! A Augustín ten moderátor, čo moderuje Riskuj!“ J) Ja som, našťastie, davovej psychóze nepodľahla, ale snažila som sa odniesť si čo najkrajší umelecký zážitok. Režisér Peter Weinciller sem vložil mnohé symboly – najkrajšími – teda, z môjho subjektívneho pohľadu, boli živé kyvadlové hodiny a tiež obrazné vykreslenie nenávisti zo strany farizejov, ktorí by ho najradšej doslova „zožrali“, ale aj neschopnosť ľudských sŕdc prijať Ježišove tvrdé slová – pravdu, ktorá často bolí...
Sobotňajší program začal rannými chválami... Chválili sme Boha za nový deň, nových priateľov, ale i za tvrdú podlahu, na ktorej sme sa nevyspali práve tak ako doma v mäkučkej posteli..., ale predsa len – vyspali J.
V impulze na hlavnú tému nám vdp. Markus Vittal z Nemecka vysvetlil rozdiel medzi prianím a túžbou, hovoril aj o milosrdenstve ako o jednej z foriem Božej lásky a tiež o hriechu a o sv. spovedi ako o sviatosti radosti a uzdravenia.
Po krátkom stíšení sa v adorácii nasledovalo stretnutie sa s Kristom pri sv. omši. Kázeň sa opäť niesla v duchu hlavnej myšlienky z Listu Efezanom. Kňaz zdôraznil, že dnes je ten milostivý čas, v ktorom potrebujeme, aby nám zažiarilo Svetlo – tak ako Šavlovi na ceste do Damasku. Spomenul tiež aktuálnu tému dneška – krízy. Podotkol, že popri finančnej, hospodárskej a plynovej kríze je najväčšou krízou dnešnej doby kríza svedomia...
Máme sa pýtať: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ K tomu ale potrebujeme predovšetkým odvahu. Odvaha však neznamená nemať strach, ale premáhať strach láskou a Božím milosrdenstvom...
Po posilnení sa obedom nás svojimi svedectvami povzbudili štyria mladí ľudia z komunity Cenacolo. Viac nám priblížili život v tejto komunite a tiež nám povedali o svojej ceste ku Kristovi, ktorá nebola ľahká, ale stála za to.
Potom nasledovali križovatky. Mohli sme si vybrať zo štyroch tém:
1. Divadlo
2. Rodina a vzťahy verzus rozvody
3. Existuje pravé náboženstvo alebo pravá Cirkev?
4. Na križovatke života (o voľbe povolania)
Všetky zneli lákavo, no ja som bola skalopevne presvedčená, že mňa bude najviac zaujímať tá prvá... Veď divadlo - hoci len amatérske - je významnou súčasťou aj môjho života J.
A teda - poviem vám - ani náhodou som toto moje rozhodnutie neoľutovala. Režisér Peter Weinciller, ktorý bol rejžom tejto križovatky, dovolil všetkým účastníkom vžiť sa do kože "herca". Vtipným spôsobom sme si skúšali rôzne pozície hercov, a chvíľami mi to pripomínalo nejaký casting na úlohu v novopripravovanej divadelnej hre J.
Na záver nám ešte odpovedal na naše otázky, a dokonca prezradil i nejaké pikošky zo zákulisia divadelnej hry Tajomstvo prázdneho hrobu, ktorú sme videli v predchádzajúci večer...
Tohtoročná Lindajshow bola však trochu "chudobná". Scénka o spovedi budúcnosti, ktorú si pripravili mladí z UPC BA, bola super... Len škoda, že som ju niekoľko dní predtým videla na nete (http://upc.uniba.sk/index.php?option=com_fireboard&Itemid=153&func=view&catid=23&id=30216).
Scénku, ktorú si pripravili Nitrania, som, žiaľ, nepochopila... Neviem, či naozaj bola o ničom, alebo som fakt až taká nechápavá...J (Nitrania, nič v zlom J)
Avšak Večer milosrdenstva všetko vynahradil... Najskôr sme čierne šatky popísané našimi problémami a starosťami s dôverou vhodili do "hrobu" (alebo jamy) a po obnovení si krstných sľubov sme dostali darček – snehobiele krstné košieľky pripomínajúce naše pokrvné puto s Bohom Otcom...
V ten večer sme sa opäť "obnovili". K dispozícii nám boli modlitbové skupinky, kňazi vykonávajúci sviatosť zmierenia, i diakoni, ktorých sme mohli poprosiť o modlitbu a požehnanie... (všetci pripravení s ochotou a trpezlivosťou vypočuť si naše problémy)... a pritom všetkom sme mohli byť s Kristom prítomným vo vyloženej Sviatosti Oltárnej a spolu so zborom Mu úprimne vyznať: Celý som Tvoj... Tebe dávam život svoj... Prosím... Chvála Ti... Ďakujem... Ľutujem... Odpusť... Ľúbim Ťa... Potrebujem Ťa...
Po požehnaní však nič nekončilo... Práve naopak – koniec programu bol začiatkom niečoho ďalšieho... V kostole sv. Gorazda sme mali možnosť celonočnej adorácie. My unavenejší sme však išli „adorovať“ do spacákov J. Vtedy sme si opakovali Ježišove slová zachytené v Markovom i v Matúšovom evanjeliu: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé“ (Mk 14,38b, Mt 26,41b).
Nové ráno sme opäť začali chválami a po nich dokončil svoju prednášku Markus Wittal. Začal ju piesňou, ktorej anglické slová v preklade znamenali: „Odvahu! Vstávajte! Boh vás volá!“ A tiež nám priblížil cestu svetla, ktorú vysvetľoval na príbehu slepca z evanjelia – Mk 10,46 – 10,52. Ako teda žiť vo svetle? Markus Wittal túto cestu zhrnul do siedmich bodov:
Modlitba
Nebojte sa toho, čo si druhí o vás pomyslia, čo druhí o vás možno povedia
Maj odvahu a vstaň!
Vyskočiť a bežať
Túžba
Chváliť Boha
Nasledovať Ježiša
Po kratučkej adorácii nasledovala posledná časť nášho víkendového stretnutia – sv. omša, na záver ktorej bolo poďakovanie všetkým – Komunite Emanuel, organizátorom, kňazom, zboru, technikom,... ale najväčší potlesk a vďaka patrili, samozrejme, Jemu – Bohu, ktorý nás tam priviedol, zjednotil, staral sa o nás a zostáva s nami i po skončení tohto víkendu...
Nás po skončení programu čakala ešte jedna cesta – cesta domov. V toto popoludnie sa nám potvrdilo to, čo sme už o Nitre párkrát počuli – že Nitra má nedobrovoľný prírastok obyvateľov... (Vraj preto, že do Nitry sa dostanete, ale z Nitry už nie J.) Vždy sme sa na tom schuti zasmiali – ale teraz to už prestávalo byť smiešne. My sme sa fakt nemali ako dostať domov. Nakoniec sa to však po takmer hodine a pol mrznutia na nitrianskej autobusovej stanici nejako vyriešilo... Síce sme sa museli pobrať kúsok opačnou stranou ako domov, ale nakoniec sme sa predsa len ocitli doma ešte v nedeľu... J
Asi si poviete – no, pekné stretnutie, ale aký to malo význam? Prišli sme domov, a opäť sme ľahučko zapadli do stereotypu všedného dňa... Možno... Ale... neverím, že to tak skutočne je. Verím tomu, že kdesi – v hĺbke našich sŕdc utkveli niektoré myšlienky, ktoré v istej chvíli vyjdú na povrch a v tej chvíli každý z nás pochopí, k čomu nás Boh vyzýva, keď na každého z nás volá: „PREBUĎ SA, TY, ČO SPÍŠ!“
