Rúško. Malé, takmer nič, skloňované nami denne xkrát. Odmietané, ale rešpektované. Inak sa nedá. Výjsť bez neho na ulicu, človek si spôsobí nemalé problémy. Zohnať rúška dnes už nie je problém, zvyknúť si na ne sa nám ako tak darí, mnohí ich nosia aj v rámci vlastnej komunity. Aj takí sú. Chránia seba, chránia iných.
O význame nosenia rúšok donekonečna sú rôzne polemiky. Vraj raz musí nastať čas, - určí sa to krízovým štábom -, dátum, kedy tie rúška už vo verejnom priestore nosiť nebudeme musieť. Vždy však zostane istá časť ľudí, opatrných, ktorí ich neodložia. Bude to na každom z nás. Ale dnes, dnes ich mať ešte musíme. Aj keď prekvapivo neskoro, dostala som sa od kompetentných k informácií, že nielen samotní občania, prípadne zamestnanci, ale aj tzv. firmy, organizácie, resp. zamestnávatelia, máme svoje povinnosti. Nie, nevedeli sme o nich, nakoľko sme začiatkom marca zatvorili dvere a prestali sme „fungovať“ úplne do nuly. My, to sme my, naše OZ a plus množstvo spoločenských organizácií, klubov, spolkov, a pod. Teda, pre spoločnosť v čase koronakrízy úplne nepodstatných, ktoré vôbec, ale vôbec nie je treba riešiť, ev. nikto nás nikde nespomenul.
Ako štatutár nášho OZ som bola oslovená s podmienkami, čo máme robiť, keď sa naše OZ otvorí smerom k našim členom, poprípade k verejnosti. Samozrejme hygiena ako taká, niekoľkonásobne cez deň dezinfekcia priestorov, čas, koľko môže byť istý počet ľudí spolu a ... bola som prekvapená, že je našou povinnosťou mať v zásobe istý počet ochranných rúšok. To po prípade, že by niekto – (asi v čase budúcom) prišiel medzi nás bez neho. Lebo do budúcnosti sa v uzavretých priestoroch rúška budú musieť zrejme aj naďalej povinne nosiť. Pre mňa nová informácia, zákon, ktorý to nakazuje nepoznám, neviem, kde ho hľadať. Nevadí. Som vďačná za toto upozornenie od kompetentných a určite sa budeme ním riadiť.
Dnes všetci vieme a plne to – pod hrozbôu – pokuty, rúška mať musíme. Bez nich nie je povolený vstup do žiadnych obchodov, úradov, či inak verejne prístupných budov, organizácií a pod. Jednoducho, bez rúška sa nikde nedostanete. Ale ... taká maličkosť. Prekvapil ma dážď, rúško mi zmoklo, bolo celkom premočené. Dať ho dolu bola odvaha, iné som pri sebe nemala. Takže do najbližšej lekárne, našťastie som pochodila. Ale to nové som si prekryla obyčajnou mikroténovou taškou z obchodu. Akoby na to stvorená. Rúčky na uši, akurátna veľkosť a pôvodné rúško bolo chránené. Keď som išla do autobusu, bol problém. Nezodpovedalo norme. Vodič ma poslal von, aby som si to umelé odstránila, že v autobuse neprší. Prispôsobila som sa bez poznámky. Ale čo, keby som to rúško nemala, ev. to prvé bolo zničené dažďom? Dokonca mi bolo povedané, že vodiči majú pri sebe vždy zopár rúšiek, ktoré môžu dať ľuďom zdarma, keď to vlastné nemajú. Napr. majú dýchacie cesty prekryté vreckovkou, šálom, a pod. Vraj, majú. To isté vraj by mali robiť aj páni SBS-kári v prípade, že keď človek náhodou nemá to pravé, identické rúško. Nie náhradu. U nás, v obchodných prevádzkach som bola svedkom 2x, že ponúkli ľuďom bez rúšok, vlastné rúška. V jednom plátenné za 1,60 v žltej farbe a v inom jednorázové modré – dvojvrstvové za 1,30-v hotovosti. Rúško sa platiť cez kartu nedalo a bol to kšeftík z rúčky do rúčky. V tom prvom, kde sa predával výlučne priemyselný a spotrebný tovar – nie potraviny – ho nablokovali cez kasu.
Pýtam sa: načo musia mať zamestnávatelia, ev. organizácie, obchody, či iné verejné inštitúcie v zásobe istý počet ochranných rúšok, keď nikto z nich ich neponúka klientom zdarma? My pokladňu nemáme, hotovosť u nás nefunguje vôbec. Teda, predávať ich nemôžem, ani neplánujem. Ale mať v rezerve ich podľa zákona musíme.
Po rôznych diskusiách na rôznych fórach a nakoniec aj s úradom verejného zdravotníctva som dospela k záveru. Ochranné rúško, hlavne to jednorázové – zelené, či modré – slúži k okamžitej ochrane, teda malo by sa použiť iba raz a odhodiť do sáčku a komunálneho odpadu. Opakované použitie, ev. akonáhle si ho človek dá dolu a znovu nasadí, jeho význam sa stráca. Takže, vraj, zákon nepriamo ľuďom prikazuje, aby tie rúška nenosili celý deň a v priebehu dňa si ich niekoľkokrát vymenili. Napr. vystúpili z autobusu, prešli kus cesty do obchodu, tam vystáli 20 minútový rad a vstúpili do predajne. Pri vstupe do predajne by ich mala služba upozorniť, že je potrebné nasadiť si nové rúško, a ... ideálne by bolo, keby im služba toto rúško nové v obale podalo do rúk bezplatne s tým, že to staré vložia do sáčku a dajú do krabice – odpad. Podobne to je aj s rukavicami. Vždy som si myslela, že také niečo sa deje iba kdesi „vonku“, že u nás je to utópia. Teraz neviem, či je to pre „prevádzky“ povinnosť, alebo je na báze dobrovoľnosti. Ale deje sa.
V našom okresnom meste, bohužiaľ s výskytom nákazy na treťom mieste na Slovensku, sa to deje. V istom nemenovanom kníhkupectve a dokonca vraj aj v knižnici. Prídete do obchodu, je tam dezinfekcia rúk, rúško a modré rukavice. Vyzvú Vás, aby ste vymenili rúško za nové – modré viacvrstvové – a nasadili ste si rukavice. Pýtala som sa, ako za to budem platiť, ak si nič nekúpim, a hotovosť so sebou nenosím? Vraj je to pre mňa bezplatné. Zíram. Idem ku knihám, pár si so sebou nesiem k stolíku k prehliadnutiu a zo strany predávajúcich mi je ponúknutá káva, čaj, či minerálka. Všetko je na stolíku. Iba tie umelé poháriky ma rozladili. Svedomie mi nedovolilo odísť bez nákupu, síce maličkosť, ale predsa len som im dala zarobiť. A prídem aj nabudúce. Možno už nebudú rozdávať rúška, rukavice, ale možno aj áno. Prídem znovu, lebo ten dobrý pocit si chcem zopakovať. Aj ten pohár vody. Dúfam, že mi dovolia naliať si do vlastného, ktorý nosím vždy so sebou.
Ako je to teda s tými rúškami? Ako často sa tie jednorázové majú meniť a vôbec, je vlastník prevádzky povinný ponúknuť človeku rúško, ako on ho vôbec nemá na tvári, lebo si prekrýva tvár iným spôsobom? Naozaj neviem kto túto problematiku rieši, ako je odobrená zákonom. Zákon jasne dokladuje, že rúško musí nosiť každý – okrem pár výnimiek. Ale už ten „KAŽDÝ“ nemusí vedieť, kde ho zohnať – našťastie je to minulosť - , ako často ho meniť a kedy. Našťastie som počas korony nemusela vyhľadať lekára v ambulancií, ale viem, že v mnohých čakárniach – u lekárov prvého kontaktu – sú k dispozícií náhradné rúška, ev. nové dostanete od sestry pri vstupe do ordinácie lekára. To mám odpočuté.Takže, kto, kedy, ako je zodpovedný za mňa osobne, či mám rúško čisté, či nie je opakovane použité, alebo? ... viem, že ja, predovšetkým ja. Ale dá sa každému z nás – JA – veriť? Určite nie! Viem, poznám ľudí z môjho okolia, ktorí sa tým ani netaja, že jedným rúškom prekonali celú koronakrízu, že sa nenakazili a ani nikoho z okolia. Že aj v médiach je neraz kontraverzný názor na to, či rúška áno, alebo nie. Takže, áno – dokedy a kde?
A naozaj zamestnávatelia, prevádzkári rôznych prevádzok, obchodov, inštitúcií – aká je ich povinnosť? Zrejme taká, ako všetko u nás. Ak to človek nezachytí z nejakého verejného výstupu vlády, či krízového štábu, musí si to vycucať z prsta. A to doslova. Lebo viac ako tri štvrtiny doporučení, povinností, či rozhodnutí nie je verejne prístupné. A ja sa obávam, či vôbec existujú. Ale každé upozornenie kompetentných, začína slovami:
Na základe rozhodnutí krízového štábu a následne na základe vládneho uznesenia každý zamestnávateľ je v súlade so zákonom povinný ... text plný upozornenia, odporúčaní, prípadne hrozbou a následnými sankciami, čo je našou povinnosťou. Len to číslo vládneho rozhodnutia zatiaľ nikto nenašiel.
