reklama

Rôzne etapy života vydatej ženy - III.

N e s k o r o  E T A P A III. – iba prežiť  Ona sa vždy čohosi bála, bála sa riskovať, bála sa samoty, bojí sa pomaly už aj seba samej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

 Áno, je to pravda. Ale treba sa rozhodnúť v tú pravú chvíľu, po rokoch sa to už nedá. Jednoducho, nejde to. Človek je zacyklený, zabetónovaný. Má presne vyárendované svoje postavenie, svoje povinnosti, miesto, v ktorom žije a kde je ho možné nájsť, keď ho bude zase niekto potrebovať. Ďalšia etapa v živote vydatej ženy.

 Žena, matka zo 70-tych rokov m.s. v manželstve, v tzv. úplnej rodine, priviedla na svet svoje deti, spolu s manželom ich vychovali, niektoré vyštudovali aj vysokú školu. Nebolo to vždy ľahké, ale dalo sa. Vlastným deťom je možné aj čosi odoprieť, zakázať, prikázať. Fáza, keď z nich vlastné deti urobili starých rodičov, je, či bola podstatne náročnejšia. Tam bolo treba vždy byť po ruke, príjemná a usmiata, zdravá a šťastná, že má svoje vnúčatká. Jej vlastné potreby, dokonca i zdravie, nikdy neboli pre nikoho podstatné, dokonca ani pre ňu. O potreby deda, otca svojich detí, dbala naďalej, ale vždy na prvom mieste bola starostlivosť o vnúčatá a ich potreby. A to až dovtedy, kým rad radom nezmaturovali. Že sa to nestalo naraz, že to prebiehalo tak postupne, ako sa rodili, znamená, že aj tejto žene pribúdali roky. A odrazu akoby niekoľko naraz.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Konečne! Vlastné dospelé deti majú svoj život. Či sú šťastné?, mama možno ani nevie. O ich život sa s matkou deliť nezvykú. Necítia potrebu. Načo? Je to ich život. A o nejaké dobre mienené rady nejakej čerstvej dôchodkyne nestoja. Stačilo, že ich usmerňovala, rady dávala celý ich dospelácky život. Stačilo! Vnúčence? Aj tie pomaly začínajú žiť „podľa seba“. Možno menej hekticky, ako ich rodičia, ale predsa len. Možnosti tejto doby, cestovanie, nezávislosť na kom, či čomkoľvek, skrátka: život môže byť rozprávkou. Aký naozaj bude, to oni, či ich rodičia neriešia. Iba babka sa občas bojí, či im život rovnako neublíži, ako ich mame, či otcovi. Ale babka je už taká. Ona sa vždy čohosi bála, bála sa riskovať, bála sa samoty, bojí sa pomaly už aj seba samej. Že by ten strach bol o zodpovednosti za jej ďalší život a za život svojho manžela?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V období, keď už žena naozaj môže trochu zľaviť zo svojich povinností a deti, či vnúčatá mať iba pre radosť, nastáva v živote oboch manželov znovu veľká zmena. Hlási sa nutnosť postarať sa o svojich rodičov. Ešteže neboli oni jedináčkovia a túto starostlivosť je možné prerozdeliť medzi súrodencov. Teoreticky áno, prakticky to často vykonateľné nie je. Súrodenci sú rozlezení od Tatier až po Šumavu, majú svoje problémy, podlomené zdravie, niektorí už ani nie sú. Takže, gro zodpovednosti za svojich rodičov, častokrát je to z oboch strán, pripadá na tých, čo sú najbližšie. Byť dieťaťom v dôchodkovom veku, takmer so 7-mimi krížikmi na chrbte, to nie je dar od Boha, ale trest. Nech to berie kto chce, ako chce, je to trest. Trest pre rodičov samotných a trestom aj pre ich dôchodcovské deti. Už v podstate nie je možné starať sa o rodičov v tomto veku, či z pohľadu na ich staré detí, či z pohľadu na vek samotných rodičov. A ... skôr, či neskôr, títo starkí odchádzajú zo svojich činžákových bytov bez výťahu do domova dôchodcov. Niekedy po jednom, inokedy spolu. Dá sa to v tomto veku vôbec zvládnuť? Musí sa. Výčitky na všetkých stranách – prečo Dom dôchodcov, prečo nie u teba, u nich. A to prečo, sú iba výčitky od tých, ktorí nič podobné neprežili, nevedia, čo všetko je potrebné robiť s človekom po 90-tke, ako sa o takúto osobu starať. Výčitky! Tie, ktoré bolia najviac, sú o tom, prečo ste ma sem dali, veď nemáte so mnou žiadne starosti. Častokrát práve od súrodencov vyjadrenia, ste na to dvaja, to sa dá zvládnuť. Dvaja! Áno, to je pravdou, že sme dvaja, ale len preto, že žena chcela mať úplnú rodinu aj pre svoje deti otca, ktorý ich uvidí rásť a žiť. Súrodenci, teda ďalšie deti dôchodcovského veku, ktorí sa rozpŕchli po svete, inak si zariadili svoje životy, tie sú neraz viac cenené, ako tie, ktoré žijú v blízkosti našich starkých. A zlí zostávajú iba tí, ktorí rozhodli o tom, že mama, otec, skončia v domove dôchodcov. Znova, veľká nespravodlivosť od života voči žene, ktorá takmer 50 rokov žije spolu s jedným mužom v dobrom i v zlom. A ... ten pocit viny, že to nezvládla, že bola možno pohodlná a že možno brala ohľad aj na vlastného manžela, tie jej natrvalo zostanú aj po smrti rodičov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Po čase, keď už nieto ani rodičov, ani vlastných detí, ani vnúčatá nestoja o našu prítomnosť, človek by povedal, že už teraz je ten najsprávnejší čas venovať kúsok pozornosti aj sebe samej. Bohužiaľ, nejde to, nie je to človeku dopriaté. Manžel, 70-tnik, akosi sa stále viac pozoruje, vychytáva na sebe rôzne zmeny zdravotného stavu, stáva sa nevrlým, mení sa z mesiaca na mesiac na podobu nedávno jeho zosnulého otca. A nielen mení. Vyžaduje si rovnakú pozornosť a starostlivosť, ako keby mal o 20 viac. Viac šomre, už aj chôdzu zmenil za „šúchanie nohami“, stále má nové a nové požiadavky. Od programov v TV, stravy, ticha, poobedňajšieho odpočinku, stráženie jeho osoby, a pod. A jeho manželka si aj teraz po viac ako 50-tich rokov manželstva pýta dovolenie vzdialiť sa z domu. Síce s nesúhlasom manžela, predsa len z času na čas ide medzi svojich známych, do klubu, ku kaderníčke, za deťmi, vnúčatami, či pozrieť práve narodené pravnúčatko. Manžela, deda, pradedka tieto veci, skutočnosti, už neoslovujú. Vyrušujú ho z jeho sveta, chce mať pokoj, kľud a pohodu. A k tomu v pravidelnom čase raňajky, obed, večeru. Okrem toho všetky jeho rokmi zaužívané rituály, vždy čisté prádlo, posteľ, zaopatreného psa. Všetko toto žena, manželka vykonáva úplne bez akéhokoľvek odporu, s pocitom, že to takto musí byť. Až raz ...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Niekto z tejto dvojice odíde prvý. Ak to bude ona, bude to pre ňu koniec všetkých povinností. Navždy. Ale ak odíde prvý manžel, čo potom? Ako to bude ďalej? Rozhliadnúc sa po byte vidí, že všetko je staré vyše 50 rokov. Byt sa prerábal iba chaoticky, nie generálne, ako to býva zvykom teraz. Teda, žiada si svoje. Aspoň vymaľovať. Ale kto a kedy a ako? Sama to určite nezvládne a vôbec, oplatí sa to? Pre koho, pre ňu samotnú? Nie, to nemá zmysel. Žena, teraz už vdova, vždy žila iba pre iných, pre seba nikdy nič nepotrebovala. A dnes? Ako tak pri sile, lebo 75 rokov sa dá ešte zvládnuť. Ale dokedy? Vnúčence už ani nevedia, ako babka žije, vyzerá. Návštevy – nieto kedy a ak áno, tak načo? Malé deti nezvláda, ani by jej ich nikto nezveril do opatery, rozprávať niet o čom, spomínať... a načo?

Eva Fulajtárová

Eva Fulajtárová

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Vždy som stála a budem stáť na strane slabších. Ubližovať deťom starým ľuďom a zvieratám je niečo, čo nejde ospravedlniť, odpustiť. Zoznam autorových rubrík:  Vše, čo sa ma bytostne dotýka... ŠŤASTIE SI TYMedziľudské vzťahyZneužité VianoceVerejnéMoje

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu