Téma: Žijem pre iných – je neraz o tom, čo ste obetovali ...
Viem, toto je myslené asi v tom zmysle, že čomu človek dal prednosť preto, že tak konal, pred tým, čo robiť chcel. Určite s danou témou súhlasia mnohí, ľudia o sebe radi rozprávajú, chvália sa – ale ...
Ten, čo často hovorí, že žijem pre iných, nie je o tých iných, ale o ňom samotnom.. Aký je obetavý, ako obetoval najkrajšie roky svojho života ... a teraz sa to začne ...
po stránke profesionálnej:
...Celý život som učila a obetovala som ho deťom v škole ...
... celý život som obetovala medicíne, roky, keď iní cestovali, dovolenkovali, stála som pri
operačnom stole ...
... obetujem sa pre iných, pracujem v domove dôchodcov, kde ľuďom nahrádzame aj ich vlastných príbuzných
I keď to vôbec nie je správna štylizácia popisu ich profesionálneho výkonu, dá sa to ako tak pochopiť. Takto ľudia, zvyčajne v staršom veku, zvyknú opisovať svoj profesionálny život. Ale v podstate ide o ich povolenie a čo má profesia ako taká spoločná s obetou? Všetci tí, ktorí si myslia, že svojmu povolaniu obetovali celý svoj život, chcela by som povedať, že tu nešlo o obetu, ale o ich dobrovoľné rozhodnutie pracovať ako učiteľka, lekárka, zdravotná sestra, ošetrovateľka. Určite za svoju prácu boli honorovaní, teda mali svoj plat, takže o obetovaní nemožno hovoriť ani ň. A či sa naplní podstata danej témy: Žijem pre iných? – tiež mi to s profesionalitou tiež moc nehrá do karát. Skôr by som to nazvala: Pracujem pre iných, pomáham žiť iným ich život.
po stránke rodinnej:
... manželovi som obetovala najkrajšie roky svojho života a on si potom, keď sa stal pánom
podnikateľom, našiel mladšiu, krajšiu ...
... xxxxx rokov som sa starala o svojich rodičov, dochovala som nielen tých mojich, ale i manželových a dnes, dnes mám miesto vďaky od manžela iba samé ponižovanie, že nerobím, neviem si nájsť riadnu robotu ...
Určite nie je chvályhodné, keď muž po mnohých rokoch manželstva vymení svoju manželku kvôli „imidžu“ za mladšiu a krajšiu. Ale to je rozhodnutie jeho a vôbec nemá nič spoločné s obetovaním sa a s obetovaním najkrajších rokov života jeho prvej manželky. Veď manželstvo vždy bolo a bude o spoločnom dobrovoľnom rozhodnutí žiť svoj vlastný život po boku toho druhého, ... až kým nás smrť nerozdelí. V zákone o manželstve sa o obetovaní života jeden druhému nič nehovorí. Takže, ani toto nemá s obetou, či s obetovaním sa, resp. obetovaním čohosi – rokov, mladosti, krásy – nič spoločné.
To, že niekto sa celé roky v rodine stará o odkázaných, je už do značnej miery možno nazvať obetovaním sa. Ale ... aj tu by som veľmi rada podotkla, že ak to cíti človek ako obetu, ak to má po rokoch vnímať ako stratu čohosi, - teda rokov, mladosti, kariéry, spoločenského života – je vinný on a nie tí ostatní, pre koho sa obetoval. Lebo, ani v minulosti, ani teraz nie je možné nikoho prinútiť robiť niečo, čo sa nezhoduje s jeho presvedčením, čo je proti jeho vôli. A keď sa človek rozhodne konať tak, ako koná, potom to už nie je o obetovaní sa, ani o žití svojho života pre iných, ale je to spôsob žitia jeho vlastného života a slovo obeta nie je vhodné.
a... vonkoncom nie je prijateľné:
...priviedla som na svet a vychovala som deti. Celý život žijem iba pre ne a obetujem im každú, každučkú minútu svojho života. Áno, takto to my, matky, - mnohé z nás cítime. Aj ja! Ale nie ako obetu, že kvôli ním som sa musela vzdať čohosi, o čo by som sa mala v živote lepšie, ľahšie. Aj v mojom v živote je toho určite dosť, čo by som mohla dosiahnuť, nemať detí. Vzdelanie, cestovanie, poznávania ... byť na inom mieste, atď ...
Nie, napriek tomu tvrdím, že to nebola žiadna obeta vzdať sa čo len jedného z citovaných náležitostí. Tie deti som priviedla na svet sama, z vlastného rozhodnutia. Porodiť ich, bolo mojím rozhodnutím, nie ich, a preto nemožno o obetovaní ani len uvažovať. Tvrdím to aj dnes, keď moje dve deti, majú už vlastné deti, vnúčatá.. To, že sa mi v živote nepodarilo ukončiť žiadnu z vysokých škôl, resp. nadobudnúť vysokoškolské vzdelanie, nie je vina mojich detí. Bola to skôr moja pohodlnosť, lebo x žien študovalo a malo deti. Ja som to proste, nedokázala. To, že som menej cestovala, bývam tam, kde bývam, to je tiež moje rozhodnutie a nie vina mojich detí. Deti som mala v dvadsiatke, cca 25 rokov žijeme s manželom sami, takže všetko, čo máme, spôsob, akým žijeme, je naším rozhodnutím. Deti s tým nemajú nič spoločné.
... tvrdenie mám rôzneho typu a veku: Svoj život som obetovala deťom a žila som iba pre ne, odkazujem: správne!!! Ale nie, obetovala, skôr beriem iba to, že ho žijem iba pre ne. Lebo ...
... ten, kto privedie na svet dieťa, až do jeho smrti sa stáva jeho dlžníkom!!!
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Kto teda môže hovoriť o obetovaní sa, obetovaní a kto vlastnej je ten, kto Žije svoj život pre iných? Ak to nemá nič spoločné s profesiou, s najbližšou rodinou, s deťmi, kto má právo takto o sebe hovoriť?
Myslím si, že sú to ľudia, ktorí celé roky, čoby sami zdravotne postihnutí, sa starajú formou rôznych aktivít o ľudí bez domova, o ľudí v tiesni, o ľudí zdravotne postihnutých v rôznych neziskových organizáciach, OZ, atď. A to neraz po celé roky bez finančnej odmeny, bez akýchkoľvek benefitov.
Ak sa niekomu pomôže prostredníctvom iných a to tak, že títo iní ľudia dokážu pre tých odkázaných zháňať a získavať rôzne granty na podporu ich života, ochrany zdravia, resp. iba tak, aby sa cítili dobre, potom je možné hovoriť aj o obetovaní sa. Ale títo ľudia sa neobetujú, oni pomáhajú iným, lebo im to tak káže srdce – viď stránky pomoci Orange-Darujme Vianoce, Ďakujeme.sk, a pod. To nie je reklama, ale konštatovanie, že úplne neznámi ľudia pre úplne im neznámych ľudí hľadajú prostredníctvom týchto nadácií pomoc v rôznych podobách.
... stretávate na ulici dobrovoľníkov s kasičkami v ruke? To je tiež istý druh obetovania času iným. Tieto aktivity sú vždy zdarma. A vždy sú tiež dobrovoľné, lebo naozaj nie je možné človeka k čomusi nútiť nasilu.
... matka, ktorá sa celé desaťročia stará o svoje mentálne i fyzicky postihnuté dieťa. Je to obetovanie sa? Asi nie. Je možné dať dieťa do ústavu, ale ... je matkou a ona je prapôvodom tejto skutočnosti. Nie je to obetovaním sa, ide o rozhodnutie matky sa sama starať o svoje postihnuté dieťa! Veď nebyť jej rozhodnutia priviesť toto dieťa, nebolo by ani „problému“, nebolo by treba „obety“.
Každý z nás žije svoj život – možno nie pre seba -, ale kvôli sebe určite. Človek rád rozpráva o sebe, o svojom ponímaní dobra a obety, lebo obetovať sa, je čosi, čo nás vracia do minulosti. Nie tej biblickej, ale tej reálnej, v ktorej sme sami vyrastali. Možno iba po vzore vlastných rodičov, starých rodičov, preberáme štafetu mocného, ktorý má páky na tých ostatných, slabších v rodine.
Je mi ľúto, že dnes pod slovom obeta vnímame aj plnenie tých našich najzákladnejších ľudských povinností ... starať sa o vlastné deti, vychovávať ich, pracovať, byť verní svojmu partnerovi, atď. Ale to nie je obeta, to je prirodzenosť a mnohé z nich naša povinnosť.
Iba čas a pribúdajúce roky človeka preveria v jeho konaní. Keď chceme, aby nás naše deti vnímali raz takých, ako si prajeme a aj v starobe v nás videli svojich rodičov, zabudnime na slovo obeta. Stále si pripomínam pravdu zdedenú vekmi, že všetko, čo sa deje v mojom živote, musím prežiť predovšetkým JA SAMA.
