Veľký počet umeleckých diel sú portréty. Portréty slávnych mužov a pekných žien. O takých sa píšu romány, básne, piesne. Poďte, na nejaké sa spolu pozrieme!
Od ktorého umelca chceme vidieť portrét? Samozrejme bude to Leonardo da Vinci.
Leonardo da Vinci 1452 - 1519
Taliansky renesančný maliar, sochár, vynálezca a technik, v službách milánskeho vojvodu Lodovica Sforzu zvaného il Moro (murín).
Objednal si portrét pätnásťročnej snúbenice z patricijskej, veľmi bohatej rodiny, s ktorou sa chystal oženiť, aby zvýšil svoju moc a zveľadil majetok. Je to princezná Beatrice d´Este. Ako zásnubný dar jej poslal náhrdelník z bielych perá a ozdobu hlavy, sieťku spájanú zlatými kvietkami, s rubínovými a smaragdovými príveskami. 17. jan. 1491 bola veľká svadba.
Takto ju namaľoval Leonardo.
Sebavedomá kráska má jemný profil, múdre čelo, elegantný nos, mäkké zvlnené pery a pekne tvarovanú pevnú bradu. Z jej tváre sa dá vyčítať nielen nežná mladosť, ale aj dobrá výchova a vzdelanosť, primeraná jej spoločenskému postaveniu.
Murín, il Moro, mal 39 rokov. Ak ju chce dostať za manželku a jej veľké veno si udržať, musí skončiť so záletníckym životom, utajiť nemanželské deti a zo svojho sídla odsťahovať tehotnú favoritku, Cecíliu Gallerani, krásku s labutím hrdlom, aj s obrazom Dáma s hranostajom, ktorý tak isto namaľoval maestro Leonardo.
*****
Pietro Perugino 1446 - 1524
Taliansky renesančný maliar z Perugia, Leonardov súčasník. Zobrazoval náboženské námety, ako to v tom čase bolo zvykom.
Mária Magdaléna nie je portrét krásnej ženy, ale náboženský námet, predstava, ktorá vychádza z fantázie. Ak naozaj žila, tak dávno. Táto žena stála pod ukrižovaným Ježiišom Kristom a podopierala jeho omdlievajúcu matku.
U nás v ľudovej tradícii je v povedomí, ako napravená hriešnica, bývalá prostitútka, ale cirkev toto odmieta. Nespája ju s tou ženou, tak isto menom Mária Magdaléna. Zdá sa, žien toho mena bolo niekoľko, ale len jedna sa stala svätou.
Bola hriešnica a Ježiš jej odpustil a stala sa jeho učeníčkou. Po jeho smrti žila ako pustovníčka. Cirkev ju uznala za svätú, je patrónkou kajúcnikov, tiež aj kaderníkov, lebo mala dlhé vlasy, ktorými utrela Ježišove nohy. Na Slovensku sú jej zasvätené kostoly na východe a na Horehroní.
Jej tvár na portréte je vážna, zamyslená s jemným rumencom a má krásne tmavé, zamatové oči. Pravidelný ovál tváre lemujú bohaté tmavé vlasy, a nad nimi je tenká striebristá svätožiara. Portrét je pôsobivý, často reprodukovaný.
Na výstrihu šiat má napísané meno Maria Madalena (Maria z Magdaly)
*****
Najkrajšia žena stredoveku, Eleonóra Akvitánska 1122 - 1204.
Bola dcéra vojvodu Akvitánska, najbohatšieho kraja vtedajšieho Francúzska. Pätnásťročná sa stala vládnucou vojvodkyňou, keď jej otec zomrel na púti do Santiago de Compostela. Podľa poslednej vôle otca sa vydala za sedemnásťročného bratranca Ľudovíta, z ktorého sa onedlho stal francúzsky kráľ. Bola nielen krásna, ale aj kultivovaná.
Po svadbe s ním odišla na križiacke ťaženie do Svätej zeme. Cesta bola ťažká, komplikovaná, trvala nekonečne dlho, s veľkou armádou bojovníkov, rytierov na koňoch, ale hlavne pešiakov. Potrebovali stravu, zabezpečenie, dopravu, a peniaze na výpravu sa minuli. Museli si zobrať veľkú pôžičku, ktorú dúfali splatiť z víťaznej vojny. Nepodarilo sa. zisk nebol, ani svätú zem neoslobodili od ,,bezbožných" vyznávačov islamu. Cestou domov sa stavili u jej strýka, zotrvali tam veľa mesiacov, naozaj dlho. Klebetilo sa, že mala so strýkom ľúbostnú aféru. O svojom mladom manželovi sa vyslovila, že je viac mních ako manžel. Ďalšia ich zastávka bol kláštor, tam dala opátovi kláštora žiadosť, ktorú mal poslať pápežovi, že žiada anulovať dlhé bezdetné manželstvo z dôvodu blízkeho príbuzenstva. Pápež nesúhlasil a neanuloval manželstvo francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. z politických dôvodov. Dokonca zakázal o tom hovoriť.
Opát ich vlastnoručne uložil do spoločnej postele. Po dlhých modlitbách a pravdepodobne s prispením milostnej aféry so strýkom sa narodila dcéra a po roku druhá dcéra. Eleonóra aj tak dala anulovať manželstvo, vrátila sa na svoje panstvo. Manžel jej nedovolil zobrať si dcéry, ostali u neho. Ona bola pripravená znova sa vydať. Pre bohatú nevestu sa ženísi bili obrazne aj skutočne.
Dva mesiace po rozvode sa vydala za druhého bratranca Henricha Plantageneta. V starých kronikách bola zmienka o tom, že kým žil Henrichov otec, bol Eleonórin milenec. Henrich zdedil normandské vojvodstvo a onedlho sa stal anglickým kráľom, bol právoplatný nástupca.
Henrich bol záletník, mali turbulentné manželské spolužitie, ale aj tak sa im narodilo osem detí, z toho päť synov. Ich kráľovstvo siahalo od Škótska po Pyreneje, stále po ňom cestovali.
Jej obľúbený syn bol Richard I. Levie srdce, preslávený svojou odvahou v bojoch. Traduje sa o ňom, že bol prchký, výbušný, písal básne a viac sa zaujímal o mužov, ako o ženy. Mal svalnaté telo, pekné vlasy, dlhé, husté, s ryšavým nádychom. Ona ho dala 13 ročného vymenovať za vojvodu vo svojom Akvitánsku. Nastokla mu na prst akvitánsky prsteň, ako keby sa zosobášil s Akvitánskom.
Manžel ochorel z nezriadeného života, umieral, chcel kráľovstvo rozdeliť medzi troch najstarších synov. Potom vyzdravel a kráľovstvo nerozdelil, synov nepustil k vláde. Oni na neho každý zvlášť vojensky zaútočili a matka ich podporovala. Ani jednému synovi sa nepodarilo zvíťaziť, stiahli sa a Henrich zajal manželku. Držal ju v rôznych väzeniach 16 rokov a on žil verejne s milenkou až do smrti.
Zomrel kráľ, aj najstarší syn. Kráľom sa mmohol stať Richard. Oslobodil matku z väzenia a ona zorganizovala korunováciu. Precestovala pol Európy, aby mu našla nevestu, osobne ju doviezla, dala ich zosobášiť, ale zaznamenali, že svadobná noc nebola. Richard odišiel na ďalšiu križiacku výpravu, z ktorej sa nevrátil.
Na spiatočnej ceste ho bezdôvodne zajal nemecký kráľ. Matka dala dokopy obrovské výkupné a osobne cestovala, odovzdať peniaze, aby jej syna prepustili, hoci mala vyšší vek. Napriek veku bola plná energie a písali o nej, že nestratila krásu. Cestou domov Richarda trafil zablúdený, alebo dobre nasmerovaný šíp s jedom do krčného stavca a on zraneniu podľahol. Anglickým kráľom sa stal Ján Bezzemok, proti ktorému potom bojoval zbojník Robin Hood.
O živote Eleonóry a jej manžela vznikol román a bol nafilmovaný, pod názvom Lev v zime.
Nenašla som vhodný portrét na uverejnenie, iba drobné skupinové kresby zo stredovekých kroník, preto som ju nakreslila podľa sochy na jej hrobe. Ležia tam s manželom vedľa seba.
*****
Na nástennej maľbe z egyptskej hrobky Nachta vo Wésete z XVIII. dynastie vidíme dve mladé tváre. Mladý muž mohol byť faraón, alebo jeho syn. Žena pod jeho pazuchou, viditeľne menej významná ako on, mohla byť jeho manželka, pripadne konkubína, chrámová tanečnica, alebo jednoducho milenka, ale na tomto obraze je pekná práve mužská tvár.
Maľba sa volá Vtáctvo v močiaroch a teraz sa nachádza v British Museum v Londýne. Dve tváre sú detailom z rozsiahlej maľby, kde sú dva člny oproti sebe, na ktorých stoja na každom mladý muž so svojou suitou. Muž, vo vysokom spoločenskom postavení, je vždy vyšší, ostatné postavy podľa významu sú menšie a ženy majú menej šperkov a niektoré osoby sú holé, pravdepodobne otrokyňa a otrok.
Mladý muž, možno faraón Nacht, má peknú tvár, je viditeľne veľmi mladý, má umelú briadku, to faraóni nosili, kým nezarastali. Na hrudníku má iba golier z farebných polodrahokamov a v páse má uviazané biele bedrové rúško, ktoré nosili Egypťania, ale faraóni na všetkých zobrazeniach ho mali škrobené a odstávalo od tela, ako aj tu.
Za ním stojí žena, drží sa ho okolo pása. Má bohato zdobenú čelenku, zložitý účes na dlhých prameňoch vlasov má gorálky. Biele šaty obopínajú postavu a jedno plece je holé. Dokonca má obnažený prsník a bradavku má zvýraznenú farbou z heny.
V egyptskom umení je vždy optimizmus a harmónia, podstata egyptského charakteru.
Postavy v egyptskom umení sa celé storočia zobrazovali podľa presných predpisov.
Hlava, tvár z profilu, oči spredu, výrazne obtiahnuté čiernou linkou.
Plece a horné telo, ruky spredu (en face), nohy a chodidlá z profilu. Každá časť tela tak ako je najširšia, nie tak, ako skutočne a prirodzene môže stáť. Boky zobrazené zboku spájali nerovnako otočené časti postavy.
*****
Sandro Botticelli 1445 - 1510
Taliansky renesančný maliar, predstaviteľ vrcholného renesančného umenia. Žil vo Florencii, maľoval kresťanské námety, po návšteve Ríma začal maľovať mytologické námety, a to ho preslávilo.
Na obraze Zrodenie Venuše zachytil jemnú tvár so zlatými vlasmi, ktoré boli v Taliansku výnimočné. Volala sa Simoneta Vespucci a bola na všetkých jeho obrazoch. Všetci ju obdivovali, mala štíhle telo a ladné pohyby. Práve v nej zachytil závan pohanskej bezstarostnosti a odvážnej gracióznej zmyselnosti. Jej tvári dal snivý, až melancholický výraz.
Bola vydatá za bohatého muža a mladá zomrela na tuberkulózu, ale vo svojom krátkom živote oslnila celú Florenciu. Lorenzo Medici k nej napísal štyri elégie, jeho mladší brat Giuliano Medici vyhral rytiersky turnaj pod zástavou, na ktorej bola namaľovaná jej tvár. Maliar sa nikdy neoženil, prežil dlhý úspešný život a na jeho maľbách sa vždy nachádzala stopa jej jemnej krásy, hoci mu nikdy nestála modelom. Pochovaný je v tom kostole, kde aj ona.
*****
Paľo Tóth 1928 - 1988
Nemôže chýbať ani moderné umenie a už vôbec nie sochárstvo. Na prácach majstra Tótha ma fascinuje strohosť busty, striedmosť citu a výrazu.
Mal tvorivé obdobie, keď zobrazoval portrétne poňaté hlavy mladých žien, remeselne na vysokej úrovni s náznakom charakteristických rysov uzavretosti, v súlade s jeho presvedčením o osamelosti človeka. Všetky tváre mladých žien, ktoré vymodeloval niesli tieto znaky. Aj takto majú jeho sochy veľké čaro.
Jeho obdiv k ženám je jasný, neskôr štylizoval hlavy do geometrických tvarov. Jeho družka Agneša Sigetová sekerou a ohňom zničila celé svoje maliarske dielo a začala novú tvorbu. Mnohým umelcom sa dodatočne znepáčia vlastné diela.
Každý druh umenia, či maliarstvo, hudba, alebo herectvo je veľký nápor na nervovú sústavu.
*****
