Na pohrebe kráľovnej Alžbety II. sa zišli významní ľudia. Prišli dokonca aj takí, ktorých nikto nepoznal, cudzinci, ale najviac ich bolo zo Spojeného kráľovstva.
Možno ste videli v televíznom prenose, ako stanovali v Londýne od piatku, až do pondelka, keď bol pohreb. Bola to povinnosť poddaných? Nie, oni chceli vzdať úctu panovníčke na poslednej ceste.
Pred Nežnou revolúciou masové podujatia boli v našej vlasti povinné, aby národ ukázal, že si stojí za socialistickým zriadením.
Na pohreb panovníčky prišli, lebo si ju vážili a chceli tam byť. Videli v nej nielen kráľovnú, ale aj starú mamu, ktorú treba pochovať s úctou. Človek mal pocit, že keď ich spovedali redaktori, ľudia odpovedali, ako keby k nej mali osobný vzťah.
Za posledné roky nie každý mohol odprevadiť svojich milovaných, lebo boli obmedzenia a limitované počty pozostalých na obradoch.
Teraz sme boli prítomní na obrade niekto reálne, ostatní cez televíziu. Slzili sme, utierali si oči, držali sa za ruky. U nás na pohrebe je taký zvyk, aby sa smútok ľahšie znášal. Kráľovská rodina nesmela ukázať cit ani dvom malým vlastným deťom. Prečo? My sme odprevadili kráľovnú a oplakali ju, aj keď nie je naša.
Kráľovná nebola naša, my máme vládu. V televízii zaznela nádej, že raz aj našu vládu budeme mať podobne radi a ctiť si ich tak, akej úcty sa dostalo kráľovnej od obyčajných ľudí.
Počuli ste vláda, všimli ste si to? Sme pripravení ukázať úctu, len musíte aspoň niečo urobiť správne a čím rýchlejšie. Ja vám fandím, aj dosť veľa iných voličov a televízia vám verí.
Čo dodať? Čakáme!
