Pamätám si, že sa o tom hovorilo, ale bola som dieťa, až tak som sa o to nezaujímala. Ale aj teraz ma mrazí z myšlienky, že sa to mohlo stať.
Nie som si istá, ktorý náš politik o toto pripojenie bojoval a vôbec neviem, kto bol vo vláde, boli sme Ceskoslovensko.
Teraz viem, podľa súčasných vedomostí o krajinách, ktoré sa stali zväzovými republikami, že pripojením získali veľa, napríklad im vytvorili písmo, spisovný jazyk a iné vymoženosti.
My sme boli vysoko kultúrna Československá republika, nám nič nemuseli vytvoriť.
Naopak, o veľa sme mohli prísť.
Údajne nám prisľúbili, isté výhody, že na rozdiel od iných krajín, my si nebudeme musieť slovenské a české krstné mená zmeniť na ruské.
Ponechajú nám české a slovenské základné školy.
Povolia nám doma v rodine hovoriť materinským jazykom.
Na úradoch popri ruštine ostane úradným jazykom češtine určite, slovenčina možno.
Zachováme si náš rozvinutý priemysel a náš tradičný spôsob poľnohospodárstva.
Zachováme si ľudovú kultúru a folklór.
Ďalej ani rozmýšľať o tom nechcem, čím viac rozmýšľam, tým hroznejšie sa mi to zdá byť.
Slovania vždy mali tendenciu prichýliť sa tam k tomu mocnému dubisku, veľkému Rusku.
Našťastie sa to nepodarilo, hoci sme prevzali od nich myšlienku na jednotné roľnícke družstvo, sovietske plánovania priemyslu, päťročný plán, čo neviedlo k dobrému.
Tiež myšlienku, že každému rovnako treba dávať, potom pracovníci dávali priestor tlčhubom a radšej sa písali hlásenia o práci, namiesto aby sa pracovalo.
Tieto veci neviem potvrdiť, ale keď som bola s Čedokom v Sovietsko zväze, na každom druhom kiosku bola tabuľka s nápisom: Ne rabotajet.
Akože kiosk nefunguje, nejaký prístroj sa v ňom pokazil, napríklad automatika na varenie čaju alebo kávovar.
Pravda je, že socializmus vtedy už mlel z posledného. Bol november, rok 1989, na Červenom námestí vojsko v ušiankach na hlave nacvičovali Výročie VOSR a padal sneh.
Chceli sme si kúpiť ako suvenír nejakú drobnú vymoženosť sovietskej techniky, fotoaparát, alebo niečo iné. Ja napríklad farebnú hudbu, už ani neviem čo to mohlo byť, ale obchody boli prázdne.
V obrovskom obchodnom dome GUM na jednom pulte sekali mäso z nejakého prasiatka, aj chvost predali, na tom istom pulte predávali portréty Lenina a tak isto pánske topánky bez krabice. Pre nás bol taký chaos nezvyklý a neprijateľný.
Chceli sme iné. Pýtali sme sa občanov, do ktorého obchodu máme ísť. Boli milí a ochotní. Jeden pán nám dal každému prepisovacie, ináč povedané večné pero na pamiatku. Možno u nich to bola vzácnosť. Ľudia boli prívetiví a slušní, slovo proti nim nemôžem povedať.
Vrátili sme sa domov, o pár dní sme v telke sledovali ako Kňažko na námestí v Bratislave prikazuje: Utvorte koridor!
Bola Nežná revolúcia a my sme sa práve tým utvoreným koridorom odpájali ako satelit od Sovietskeho zväzu na večné časy a nikdy inak!
