Raz zavčasu ráno zaznel telefón.
Vyskočila som z postele. Čo je, komu šibe, aký omyl to už len môže byť? Bežím k telefónu, hodím očkom na budík. Ani päť hodín ešte nie je, mamička večer robila uzávierku v dennom bare. Kým domov príde, vždy je aj pol dvanástej. Je mi ľúto, že ju telefón vyruší zo spánku.
Prosím, hovorím svojím tenkým hláskom!
Evička zobuď mamičku, kričia vyplašené ženy, jedna cez druhú do telefónu, ktoré ráno majú otvoriť denný bar. Nemci nás obsadili na tankoch!
Ako viete?
My chodíme ráno vlakom a popri železnici všade boli tanky. Už sú aj tu pred nami na Hlavnej ulici. Nevieme, čo máme robiť, zobuď mamičku!
Mama dosť nahnevaná, išla k telefónu.
Počula som, ako nahnevaná hovorí, že čo by mali robiť, samozrejme musia otvoriť. Nekecajte ženy, že Nemci! Rusi by to nikdy nedovolili!
Ale čo by sa čo dialo, ľudia chcú jesť! Chlapi idú na šiestu do TS strojárne v Opatovej. Tam vyrábajú veľké nákladiaky, ktoré majú kolesá veľké ako ste vy, takže sa musia ráno najesť. Aj v tej druhej fabrike, kde štof vyrábajú na kabáty majú ťažkú prácu.
Jedna zabehnite, alebo zavolajte do vývarovne, že všetko tak ako každé ráno, nech vám donesú vo varniciach hlavne vepřo knedlo zelí, to musí byť! Viete, že chlapi to najradšej raňajkujú. Tak dobre?
Prezlečte sa, čelenky na vlasy a usmievajte sa, aj keby bola vojna, náš denný bar sa volá Automat, tak ako vojenská zbraň, na to nezabudnite. Ja sa musím vyspať, aby som aj dnes vydržala do záverečnej a ešte dokázala pri vyúčtovaní bezchybne počítať. Pracujte aj dnes ako vždy, nebude to až tak zle, Rusi by to Nemcom nedovolili!
Bolo to 21. augusta 1968 ráno v Lučenci a neboli to Nemci, ale Rusi!
V dennom bare robili ženy aj v ten deň do večera, do záverečnej, aj veľa ďalších rokov. Rozdiel nastal iba taký, že denný bar premenovali na Družbu.
