Veď sme mali dobrý úmysel. V republike bolo veľa problémov, chceli sme takú vládu, ktorá to zmení. Ľudia dúfali, že to zmenia voľbami.
Aký by mal byť nový leader? Musí byť iný! Iný, ako boli tí doteraz. Čiže mladý a moderný, ktorý bude chcieť robiť zmeny.
Kto mohol vyhovovať tomuto obrazu?
Ten ktorý sa správal nonkomfortne, netradične, stále zapáral do politikov, nedal im dýchať a chodil v teniskách. Starí ľudia ho neznášali, že je šašo, predvádza sa, je to rýpal, ale dosť veľa ľudí si myslelo, že práve takýto bude ten pravý.
A stalo sa.
Igor Matovič bol zvolený s veľkým náskokom.
A predsa sa neosvedčil. Ale prečo, veď bol zdanlivo ten správny.
Nevedel vyzliecť svoju kožu. Nestal sa z neho politik, dôstojný človek, premiér, ktorého počúvajú a podporujú občania. Stoja za ním, lebo vidia, že mu nejde o seba, ale o občanov.
Či zmenil to, čo mal zmeniť, vyhodnotiť to nie je moja úloha, to robia iní. Ja len vidím, že chcel zmeniť vládu, ale nechcel zmeniť seba. Hneď na začiatku povedal: ,,Ja som Igor, volajte ma tak!"
Myslel to dobre, ale ostať obyčajným človekom, aj ako predseda vlády, to sa nedá. Ešte k tomu si proti sebe popudil a vyvolal nepriateľstvo človeka, s ktorým mal spolupracovať. A na nešťastie obidvaja mali obrovské ego a iné ich už nezaujímalo len vzájomný boj. Keby Igor nemal Sulíka, musel by ho vymyslieť, lebo takto mal vyplnené všetky minúty svojho života. Inému okrem vzájomného boja sa nemusel venovať.
Obidvaja boli spokojní so životom. Sulík sa rád smial, Igor rád vystupoval v televízii. Dobrý život, nie?
A teraz zrazu niečo vymysleli, že nevydržia spolu v jednej vláde. Toto veru nikto nečakal, veď sa potrebujú! Asi budeme zase voliť. Zahoďte nádeje, my zase zle zvolíme!
Povedzme si úprimne, či aspoň jedny jediné voľby sa nám podarili.
