Ako sme prehovorili nevestu
Meškáme na svadbu. Meškáme takmer pol hodinu. Nevesta sa zamkla v kúpeľni a nechce vyjsť.
“Evica, otvor, čo sa ondieš!” kričíme cez dvere na nevestu.
Mama so ženami plače v kuchyni a vyjedajú zákusky, ktoré ostali doma. Otec s mužmi sedí v obývačke, pohodlne sa opierajú v kresle a pijú. Otec naleje, ponúkne, podvihnú poháriky a šup do seba. Potom odnesie fľašu do mrazničky. Prečo tam? Mňa sa nepýtajte!
Frekvencia nie je veľmi rýchla, ale dlho neváhajú. Otec beží do mrazničky, vyberie fľašu, nalieva. Onedlho im nebude vadiť nič. Ani neuskutočnená svadba, ani vyhodené peniaze. Naopak na ženskej strane, čím ďalej, tým viac sa zväčšuje žiaľ, pocit straty a pocit viny, že to nedokážu zmeniť.
My dve kamošky, nepatríme ani do jednej skupiny. Vlastne je to takto. Ja som sestra nevesty a tá druhá je kamoška. Aj moja, aj nevesty, teda tri kamošky sme. Boli sme svätá trojka, alebo povestná, slávna trojka. Vždy spolu, stále dobré. Dnes sa to malo zmeniť. Slávna trojka sa rozpadá, Evica sa vydá.
Zdržiavame sa v spálni, kde sme obliekali nevestu. V tejto spálni nám kaderníčka ešte trošku upravila účes. Aj vizážistku sme mali pozvanú, spravila zázrak s nevestou, povedala, že nie my sa máme zaskvieť, že svadba je nevestin deň, ona sa musí zaskvieť.
Evica je pekná baba, ale čo z nej táto urobila, to som ešte nevidela. Nežná víla s rozžiarenou tvárou a očami ako hviezdy. Na lícne kosti jej dala nejaký perleťový prášok, ale veľmi nenápadne, že to rozoznali iba naše skúsené oči. Pre všetkých ostatných bola ako vždy, iba zdanlivo sa v nej zapálilo nejaká vnútorné svetlo jej dievčenskej krásy. Proste, super!
Podchvíľou chodíme k dverám kúpeľne, klopeme na dvere, skúšame či náhodou neodomkla a dožadujeme sa, aby nás pustila.
“Evica, neondi sa! Prestaň sa srať a otvor!”
Hovorím ako posledný kočiš, ako by povedala mama, ale ona teraz nič nevníma a nepočuje nás. Ani vtedy, keď veľmi trieskame na dvere. Asi v duchu preratúva, koľko peňazí minuli zbytočne na svadbu, ktorú zmeškáme a vlastne už sme zmeškali.
“Aha, otvorila kričím na kamošku, poď rýchle!”
Kamoška beží nehlučne, topánky sme si ešte neobuli a zúfalo beháme v pančuškách, aby sme neklopkali opätkami. Nechceme buchotom zväčšovať stres. Hoci, zdá sa, že stres je teraz taký veľký, že zväčšiť sa nedá. Mamin určite nie. Otec ho už zapil a baví sa s chlapmi. Možno ani na svadbe by sa nebavil lepšie. Ani ostatní muži sa netvária utrápene.
Dvere som pootvorila a vošla som. Kamoška beží tiež, počujem ťapkanie jej bosých chodidiel. Jemne sa dotýkame sestry, kladieme ruky na holé plecia, na úzky zošnurovaný driek.
“Čo je moja? Čo vyvádzaš?”
Čuší, neodpovedá. Veď čo sa dá odpovedať na takúto otázku v čudnej situácii.
“Co sa stalo?”
“Ja neviem.” Pravdaže nevie, čo už sa dá vedieť v takejto poondiatej chvíli.
“No tak, všetko bude dobre, len už poďme,” presviedča ju Monča.
“Nemôžem,” vraví nevesta.
“Môžeš, čo by si nemohla,” vraví zase Monča. “Ukáž oči, trošku ti upravím linky!” ale Evica má sklopené oči, nechce nič upraviť. Linky nie sú v úplnom poriadku, ale nikto z prítomných hostí by to nerozoznal. Evica by rozpoznala, keby sa pozrela do zrkadla. Našťastie sa nepozerá do zrkadla, ale do okna sa díva, hoci cez drsné, hrubé sklo nič nevidí, iba svetlo. Nech sa díva trebárs aj na svetlo a nech ju to prebudí, aby sme už išli.
“Máš ho rada, čo sa stalo, že nechceš?”
“Neviem, ale zrazu mám hrozný pocit, že sa všetko zmení. Všetko, všetko zahodím, čo bolo dobré a zmení sa, neviem ako. Neviem, čo sa stane. Zaviažem sa navždy, nebude to také ako doteraz. Zmení sa všetko jedným vyrieknutím áno pred oltárom. Načo takto pokúšať, malo to ostať tak ako bolo. Ja to nechcem risknúť. Manželstvo bude nanič. Prepadli ma pochybnosti, neviem si pomôcť.”
Sestra ukončí monológ a zase upadne do zúfalého ticha.
“Evi, máš ho rada.”
“Ja viem. No neviem, či až tak.”
“Máš ho rada veľmi. Čo ti prekáža?”
“Zaviažem sa mu. Nikdy viac sa nevyspím s iným chlapom.”
“Ale čoby nie,” vravím a ani si neuvedomujem aké nemravné je, čo tak bohorovne vykladám v deň svadby neveste.
”Veď nejdeš umrieť, iba sa vydáš.”
“Pravdaže, chlapov je dosť, ty sa ešte vyspíš s kým len chceš,” pokračuje v načatej línii Monča. Pritom si obidve myslíme, že už roky má oči len pre neho a aj keď neboli zobratí, na nikoho iného nepomyslela a len jeho milovala.
“Tak poďme, ideme na sobáš!”
“Nie, ja si to musím ešte premyslieť.” Dobre, veď nech premýšľa, ale rýchle. My dve sa pozrieme na seba a vieme, že už v tejto chvíli je neskoro. Ani jedna z nás si nemyslí, že ženích trpezlivo čaká pred oltárom, v kostole plnom jeho rodiny, ktorá sa nesúhlasne pozerá na neho a myslí si, že tento mladý je už teraz pod papučou, keď dovolí, aby jeho nevesta si robila čo chce a konkrétne teraz necháva čakať plný kostol netrpezlivých ľudí. Ten sa pobral preč, my ho poznáme.
“Vzduch je vydýchaný,” povie Monča, načiahne sa ku kľučke okna, skrútne, a jedným trhnutím ho otvára. Ja chcem skríknuť, nerob, ale nestihla som. Okno vypadlo z pántov, my dve to zachraňujeme všetkými štyrmi rukami, ale je to nafigu. Nevládzeme ho natlačiť na miesto. Držíme okno, pritom sa snažíme vliezť do vane, aby sme boli bližšie a mali lepší prístup k oknu a väčšiu silu v rukách. Nič nie je dobré, naše krásne dlhé šaty sme si pošliapali. Trošku sú zašpinené, máme špinavé prsty na rukách od starého, čierneho oleja z okenných pántov, ktoré sa nikdy neotvárajú. Nakoniec, po dlhom trápení sa, keď nám nevesta nepomohla, na buchot prišla znechutená mama a v šoku stojí a zíza.
“Chcela vyskočiť z okna?”
“Ale mama!” skríkneme obidve dcéry a Monča zhrozená vraví, ale teta. Vtom počujeme z hĺbky pod oknom klaksón, tu-túúú, a ženích kričí.
“Myšičkaaaaa...”
Evica skočí a beží. Ani odpovedať mu nestihla, dupoce na vysokých opätkoch dole schodmi zo štvrtého poschodia.
“Poďme,” kričím, “ocko, nastupujeme do áut, poďte rýchle!”
“No zrazu, aká rýchlosť,” hundre otec, ale ide, lebo si pozná vlastnú krv, že tu sa teraz ani sekundu nebude váhať. “Poďme!” kričí. Všetci bežíme dole schodmi, ja prvá.
Ešte zahliadnem, ženícha sediaceho na kultovej motorke harley. Nevesta sa vyšvihne za neho, motorka štartuje a letí, závoj veje za nimi.
“Sadajte do áut, lebo sa zosobášia bez nás,” kričím.
Niektorí hostia pohoršene hundrú, že hádam by to neurobili, ale otec bez slova sadne do auta a kričí na mamu, že rýchlo. Aj ja sedím, aj Monča, ona bude svedok, ale nie všetci sa dostatočne snažia, lebo nechápu vážnosť situácie. Otec má naštartované. V tej chvíli ako mama zabuchne dvere na aute, sa odlepí od cesty a snaží sa dobehnúť svadobný pár na motorke.
Mama sa ticho pýta, Lojzko, nepil si ty náhodou, ale otec neodpovedá, lebo sa musí sústrediť. Zaradil sa za motorku, ostatní postupne štartujú tiež, zaradia sa do sprievodu, klaksóny stlačené na najnižšie dno trúbia koľko to dá a svadobný sprievod s bielymi stužkami na spätných zrkadlách víťazne tiahne mestom.
Iba čierny naleštený autiak s bielymi stužkami určený pre nevestu ostal nevyužitý. Zabudnutá bábika v bielych šatách, uviazaná na kapote auta pred predným sklom nechápavo pozerá gombíkovými očami.
