1.kapitola
Prosím, pomôžte mi
„Haló, pohotovosť? Prosím, pomôžte mi! Pošlite po mňa sanitku, odpadla som na ulici. Je mi hrozne zle.“
„Kde ste?“
„Som na ceste z Holubovej ulice smerom na Palisády, sedím na zemi, spadla som, prišlo mi zle.“
„Ako sa voláte?“
„Volám sa Petra Prepelková a vybrala som sa pešo na pohotovosť, ale prišlo mi zle a nevládzem sa postaviť.“
„Koľko máte rokov?“
„Sedemnásť.“
„Prečo ide sedemnásťročné dievča samé v noci na pohotovosť?“
„Bola som sama doma, bolo mi zle a nemala som signál na mobile,“ klamala ako z veľkej knihy. Vlastne bola to pravda, ale nie úplná.
„Povedzte mi vašu adresu!“
„Holubova 48, Bratislava, Staré mesto.“
„Slečna možno si vymýšľate, alebo toto považujete za vtipné.“
„Vôbec nie! Prosím, pani operátorka, pošlite mi sanitku, je mi hrozne. Bojím sa, volám z núdzového signálu.“
„Čo vás bolí?“
„Bolí ma brucho, ale nie od jedla, už dlhšiu dobu mám problémy.“
„Aké problémy?“
„Myslím si, že mám rakovinu maternice.“ Na linke ostalo ticho.
„Pani operátorka, nepoložte, nenechajte ma tu, prosím. Je mi zle, bojím sa, je tma, u nás nikto nie je doma. Prosím, pomôžte mi!“
„Dobre. Tak kde ste presne.“
„Uprostred cesty, blízko verejného osvetlenia sedím na zemi, je ma vidieť. Vyšla som z Holubovej ulice a mierila som na Palisády. Neviem presne kde, lebo nevidím čísla domov, sú na vysokých múroch a sú slabo osvetlené. Je mi zle a je zima. Sedieť na zemi je nepríjemné. Prosím pomôžte mi!“
„Dobre, znova vám zavolám.“
„Prosím, možno nebude signál, teraz funguje núdzové volanie.“
„Dobre, ako sa volá váš otec a mama.“
„Bývam len s otcom. Volá sa Peter Prepelka a je architekt. Nájdite si ho na internete!“
„Ja viem kde si mám koho nájsť. Seďte tam a čakajte. Chodia ľudia okolo?“
„Nie, nikoho som nevidela. Toto je tichá ulica na konci sveta.“
„Nezveličujte! Teraz čakajte!“
Petra bola rada, že sa jej trápenie teraz skončí a príde sanitka, odvezú ju do nemocnice a zbavia bolesti. Pozerala hore na pouličné osvetlenie. Vzduch bol jedovato žltý od lampy tam hore. Dole pri asfaltke bol čudne modrastý, ako nejaký dusivý plyn, mala chuť prefarbiť ho. Popravde bolesť bola neznesiteľná, preto sa rozhodla ísť do nemocnice, ale nie preto neostala čakať doma. Príčina bola iná. Nechcela, aby videli, že býva sama, že nemá elektrinu, nemá odvezené smeti, vrecia smetí zaplnili dvor, nejde jej kúrenie a celé jej bývanie má aj iné chyby.
Napríklad nezvoní zvonček na bráne. Brána je trošku pokazená, vlastne dosť veľmi a dosť dávno. Záhrada, cez ktorú sa musí prejsť je nenormálne zanedbaná, dláždený chodník od brány k domu sa nedá rozoznať. Aj potme vidno, aká je to zarastená džungľa, hoci predtým tu bolo nádherne upravené a pestované luxusné sídlo.
Predtým sa o záhradu staral záhradník, hýrila farbami, bola upravená do krásnych tvarov a farby boli zladené, ale otec už viac ako pol roka mu neposlal výplatu, preto už nechodí. Zo začiatku ešte pár dní chodil, lebo bola jar a príroda sa prebúdzala, mal čo robiť. Dúfal, že výplata iba mešká, ale keď darmo išiel do banky, žiadne peniaze mu nepribudli na účte, tak to vzdal. Prišiel jej povedať, aby sa nehnevala, ale on musí nastúpiť do iného zamestnania, kde mu dajú plat. Mrzelo ho to.
Petra povedala, že to chápe. Čo mohla povedať? Naozaj nechápala iba to, čo sa deje, prečo otec neposiela plat záhradníkovi. Tá záhrada bola obrovská a bola jar, všetko bujne rástlo. Ona niečo aj sama spravila, ale táto veľká záhrada bola nad sily chudého, sedemnásťročného decka. Musela šetriť sily, veď nemala ani čo jesť, energia jej chýbala. Volala otcovi na mobil, ale bol nedostupný. Odišiel iba na služobnú cestu, ale potom jej zavolal, že ako architekt dostal skvelý džob a vráti sa hneď, ako dokončí zákazku. Na bankovom účte má peniaze, nemusí sa o nič starať. Nepovedal, že mu nebude fungovať mobil.
Privykla a celkom to išlo, celý rok peniaze na účte boli. Nemala s ničím starosti, iba s osamelosťou vo velikánskom dome. Banka platila všetko čo mala. Až keď zrazu bol účet prázdny a zaplatiť poplatky, na ktoré bol trvalý platobný príkaz nebolo z čoho, ju banka upozornila. Vtedy už nemohla urobiť nič. Darmo mu volala, nedvíhal. Nemala peniaze a nezaplatila mobilnému operátorovi, vtedy aj mobil prestal fungovať. Mala zlý pocit dieťaťa, ktoré opustili rodičia.
Teraz už pol roka nemá peniaze a ona má okrem existenčných problémov aj zdravotné problémy. Nemá sa ani s kým poradiť. Zavolať otcovi nemohla. Nakoniec, aj predtým, kým mobil fungoval volala zbytočne. Len nech už príde sanitka, lebo na zemi bola zima. Takto na jeseň noci bývajú chladné, s čím ona nerátala, keď v bolestiach odchádzala z domu. Mala sa teplejšie obliecť, ale zo všetkého vyrástla.
Netrvalo dlho a bola v nemocnici na pohotovosti. Štandardne jej merali tep, tlak, počúvali srdce, postláčali brucho a pýtali sa na všetko. Usúdili, že bolesti nie sú zo zažívacieho systému. Pýtali sa, čo jedla, ale ona nejedla už dva dni. Síce nepriznala, že nemá čo jesť, iba to, že od bolesti nemohla nič zjesť, čo bola čiastočná pravda. Poslali ju teda na gynekológiu.
Službu na gynekológii mal mladý lekár a prvé sa opýtal, prečo s ňou nikto neprišiel. Musela vysvetľovať. Bola zvyknutá použiť uveriteľné výhovorky, aby neodhalili, že žije sama. Poslali by ju do detského domova.
„Otec išiel na služobnú cestu, mama s nami nebýva.“
„To je zle. Stará sa o teba niekto?“
„Stará sa jedna príbuzná, ale spávať chodí domov a bola noc, keď som mala pocit, že nevydržím čakať do rána.“
Toto bolo klamstvo. Pravda bola, že sa o ňu starala pomocnica v domácnosti Marta, kým jej otec platil. Samozrejme len cez deň. Nebývala s nimi, ani kým jej otec dával plat. Mala svojho manžela, svoju domácnosť. V ich domácnosti pomáhala dávno, už vtedy, keď bol ešte otec doma.
Varila, nakúpila, prala, žehlila. Chodila na päť hodín, ale aj inde pracovala, upratovala v reštike. Mala Petru rada a ak mohla, prišla aj teraz, doniesla jedlo, balenú vodu, ale ona sama mala všetkého málo. Našla si ďalšiu prácu, lebo žije sa z peňazí. Potrebovala plat.
„Odstránim bolesť,“ povedal doktor, „spoľahni sa. Predtým ťa musím vyšetriť. Mala si už pohlavný styk?“
„Nie,“ sklopila oči.
„A na gynekologickom vyšetrení si už bola?“
„Nie.“
„Sestrička, poučte ju!“
Sestra sa jej ujala, poučila, čo si má vyzliecť, uložila na vyšetrovací stôl do správnej polohy. Upokojila ju, že vyšetrenie nebude bolieť, má byť uvoľnená, pohladila ju. Úbohé, vyľakané dievča teraz vzbudzovalo súcit. Viditeľne mala bolesti, trpela a bola nenormálne vychudnutá.
Vyšetrenie prebehlo najprv voľne, pohľadom. Pohľad ukázal, že nemala pohlavný styk. Následne ju vyšetril prístrojom, ktorý volajú sono. To nebolo nič, iba jej brucho nahrubo natrel gélom, následne po bruchu jej prechádzal snímačom, ktorý vyzeral ako mikrofón v telke. Jej maternicu videl na obrazovke. Nakoniec lekár povedal hotovo a podal jej buničinu, aby si zotrela z brucha gél, ale ona v bolestiach nevládala. Lekár jej zobral z rúk zhúžvanú papierovú vatu, zručne a jemne utrel chudé detské brucho a povedal jej tak, ako keď sa dospelý prihovárajú deťom.
„Vidíš, už to je. Ostaneš do rána v nemocnici, budem sa o teba starať. Na obrazovke som videl v brušku nejakú drobnosť, ktorú budeme liečiť, ale ja sa zatiaľ iba učím byť odborníkom. Chcem byť najlepší. Dám ťa na izbu, budeš si ležať, driemať, dostaneš infúziu, ktorá ti pomôže a dám do nej aj liek proti bolesti. Zajtra ťa vyšetrí primár oddelenia. On je macher, bude vedieť čo ti je a ako ti to vyliečime. Dobre? Nebojíš sa sama v izbe?“
„Nie.“ Keby doktor vedel, že je každú noc sama v celom obrovskom dome.
Infúzia stekala a kvapkala do žily. Mladý doktor si sadol k nej na posteľ a mal silný pocit, že pri tomto decku musí ostať, kým sa bude dať. Kým sa jej bolesť nezmenší a ona zaspí. Jej chudá, drobná tvár na vankúši sa mu zdala taká opustená.
„Ako sa voláš?“
„Petra.“
„A ja sa volám Peter. Peter Bulla,“ usmial sa na ňu. „Petra, koľko máš rokov?“
„Sedemnásť.“
„No, toto, a ja ti tykám.“ Pozrel sa na ňu, ale nič nepovedala. „Ospravedlňujem sa, ale napravíme to tak, že aj ty mi budeš tykať. Ja som iba teraz skočil školu, toto je moje prvé zamestnanie. Nie je medzi nami veľký rozdiel. Ty si študentka a ja som ešte pred pár mesiacmi bol študent. Ani teraz sa až tak veľmi necítim inakšie.“
Zase nič nepovedala.
„Súhlasíš?“
Prikývla. Jeho to dosť prekvapilo, lebo keď slúžil na pohotovosti, všetkým deckám ponúkol tykanie, aby im odbúral stres, ale zhrození odmietavo krútili hlavou. Ona to prijala v pohode. Na tomto oddelení, kde sú prevažne dospelé ženy, tu nemal veľa šancí ponúkať tykanie. Dospelé, mladé ženy by to prijali rozpačito, ako keby im dával neslušný návrh.
„Tykáš si s mnohými dospelými?“
„Nie, neviem. Tykám otcovi a Marte. Ona sa o mňa stará. Aj ty sa budeš o mňa starať. Ja sa spoľahnem na teba.“
Doktor mal chuť opýtať sa, či iných členov rodiny nemajú, ale nechal tak. Prekvapilo ho, že mu bez problémov tyká, že prijala ich vzťah za rovnocenný. Doteraz to žiadne decko neprijalo a vehementne protestovali úplne všetky decká. Čo je na nej iné, čím sa odlišuje od ostatných deciek? Je zaujímavá, pomyslel si a potom sa opravil, že je zaujímavý človek.
Povedal, že sa o ňu bude starať. To sa jej páčilo. Bol veľmi mladý, len sa učil byť dospelým. Bude sa o ňu starať? To je v pohode. Sám bol prekvapený, že to povedal. Doteraz sa o nikoho nestaral. Nemal rád ani to, keď sa o neho rodičia snažili príliš starať. A také frajerky, ktoré nad ním príliš starostlivo mamičkovali, také rýchle poslal k vode. Mal v sebe niečo, čo bránilo tomu, aby si ho privlastnili. Mal nezávislého ducha.
Ona sa na neho pozerala a pomyslela si, že naozaj je mladý. Ani nezarastá dosť, len tak trochu okolo úst a trochu na sánke. Aj vlasy má strapaté, ako mladí mávajú. No, pozná aj takého, ktorý si strapatý účes zámerne vyrába za pomoci gélu a dosť mu to trvá. Inakšie je to dobrý chalan.
Musel ísť vypísať chorobopis, ale ponáhľal sa, aby rýchle mohol pri nej byť. Pracoval rýchlo, hádam to trošku aj odflákol. Mal pocit, že bez neho je to decko smutné. Keď bol hotový s robotou išiel sa na ňu pozrieť.
„Skočil som sa na teba mrknúť. Nespíš?“
Iba sa usmiala. Sadol si k nej na posteľ, chytil za ruku, meral jej tep na zápästí. Potešilo ju, že prišiel.
„Lepšie? Zabral prostriedok proti bolesti?“
Zase sa boľavo usmiala. Asi nezabral, ale zaberie.
„Posuň sa, ľahnem si k tebe, kým stečie infúzia.“
„Čo povie sestrička?“
„Čo by povedala? Nie je moja mama!“
Obaja sa uškrnuli. Ľahol si vedľa nej v bielom doktorskom plášti a ona mala starosť, že si ho pokrčí. Chcela mu to povedať, ale načo. Hádam má mamu, ktorá mu ho doma vyžehlí. Aj jej mama žehlila často, má na to spomienky. Sedávala pod žehliacou doskou a spievali. Ona má vždy problém so žehlením. Teraz už nie, lebo nemá elektrinu, takže nežehlí.
„Peter, darí sa v tejto nemocnici liečiť rakovinu?“
„Akú rakovinu? Decko, ty čo hovoríš?“
„Liečite tu rakovinu?“
„Nie.“
„Prečo?“
„Lebo sme už všetku vyliečili,“ povedal jej smiešnym detským hlasom, akým hovorí Gašparko v bábkovom divadle.
„To je dobre. Tak vyliečite aj tú moju.“
„Decko, tebe kto nabulíkal do hlavy, že máš rakovinu?“
„Myslím si.“
„Tak si nemysli!“
Ležali a on jej kázal, aby mu podala ruku. Držal ju za ruku, palec na zápästí a driemalo sa mu. Jej zaúčinkovali tlmiace lieky a tiež zaspávala. Dvere boli dokorán, lebo v tejto nemocnici sú všetky dvere na pacientskych izbách dokorán, takže sestra vošla bez hluku.
Pomyslela si, že tento Peter je taký nezodpovedne mladý, leží pri pacientke a dokonca zaspal. Veď ho aj volajú pochabý doktor. Nevedela si predstaviť, že hocikto z týchto doktorov, by si takto ľahol k pacientke. Zľahka sa mu dotkla pleca a šeptom ho volala, že doviezli novú pacientku. S povzdychom vstával.
„Konečne mám svoju vlastnú pacientku a nenechajú ma pri nej,“ hundral si. „V kuse mám nočnú službu, kedy sa konečne vyspím?“ dvíhal sa z postele.
„Zato, že nemám deti, tak musím byť stále v nemocnici? To predsa nie je normálne, takto sa stavať k bezdetným mužom.“ Potom sa zasmial, len tak sám pre seba, že síce deti nemá, ale má vlastnú pacientku. Super!
Ráno prišiel primár, skontroloval oddelenie, prezrel koho prijali cez noc, prelistoval chorobopisy a dal si zavolať Petra.
„Peter, ako vypĺňaš tie papiere?“ pýtal sa ho nahnevaný.
„Ako nič,“ povedal Peter a rozšafne rozhodil ruky.
„To vidím,“ mimovoľne sa usmial primár a pomyslel si, že mladosť je neskutočná a tento mladý je neopakovateľný.
Pri vizite chodili z izby do izby, primár aj so suitou doktorov a sestier. Peter išiel prvý, zastal pri každej posteli a referoval o pacientkach. Primár bol vcelku spokojný. Aj keď mladý Peter vypĺňa papiere ako nič o pacientkach vie všetko. Ako sa vracali na lekársku izbu Peter poznamenal, že sa obáva, že tomu dievčaťu budú musieť vyoperovať maternicu s nádorom.
„Deťom neodoberáme orgány, ale ich vyliečime,“ povedal primár poúčavo, mentorsky a veľmi triumfálne.
„To je dobre, už som pokojnejší,“ povedal Peter. Primár povedal, že nech ju privedú, teraz ju on vyšetrí a papiere vyplní presne, a nie ako nič. Peter si na to pomyslel, že nech sa nepototo. Potom sa na neho vážne zahľadel.
„Pán primár, vážim si ten postoj. Vážne.“ Sklonil hlavu a premáhali ho nejaké city. Aké city? Nepoznané city? Alebo pocit zodpovednosti? Také niečo. No nič, chce sa učiť, chce byť pri vyšetrení.
„Môžem byť pri vyšetrení? Prijal som ju v noci, a mám pocit, že je moja pacientka. Chcem jej pomáhať, učím sa liečiť.“
„Správny pocit pre mladého lekára. Súhlasím,“ prekvapivo povedal, „ale drž sa vzadu,“ doložil primár prísne a stalo sa ako povedal.
Jeho verdikt bol, že má myóm, nezhubný tumor. Nie je veľký, ale tlačí na nejaký bod, nervové ukončenie, preto má veľké bolesti. Takýto nádor sa väčšinou vyvinie zo svalových buniek maternice. Ich rast je stimulovaný estrogénmi, preto začína rásť pri pohlavnom dozrievaní. Jeho výskyt je častý, ženy o myóme vo svojej maternici niekedy vôbec nevedia. Problémy začínajú od určitej veľkosti, alebo pri nepriaznivej polohe tumoru. Vtedy je potrebná liečba. Aj u nej sa stalo presne to, a oni jej poskytnú primeranú liečbu, bude hospitalizovaná.
„Slečna, máte malý problém, ľahko liečiteľný. Volá sa to myóm v maternici. Budeme vás liečiť hormonálnou terapiou. Ak nezaberie terapia, vtedy spravíme malú operáciu. Odstránime svalové zväzky myómu, u mladých žien vždy zachováme maternicu.“ Pozeral sa na ňu, ale na jej ucho doľahol farebný vzduch, ktorý jej väčšinou bránil počuť a porozumieť a jej reakcia nebola čitateľná, preto pokračoval.
„Myóm v maternici má veľa žien, ani o ňom nevedia. Veľkými bolesťami, alebo krvácaním sa prejavuje ak leží na zlom mieste, ale u mladých dievčat je výskyt zriedkavý. Dávno sme tu nemali takúto mladú pacientku.“
„Z čoho to mám?“
„To by som musel hádať. Vzniká vtedy, keď rastové hormóny pracujú viac ako majú. Príčiny môžu byť rôzne.“
„Aj prechladnutie?“
„Áno, prechladnutie je štartérom vzniku mnohých chorôb. Každý niekedy prechladne. Boli ste niekedy veľmi prechladnutá?“
Iba naklonila hlavu nabok, akože nevylučuje, ale povedala, že nič mimoriadne si nepamätá. Nebola to pravda. Pamätala si, nedalo sa nepamätať. Ale nepovie im. Už sa to nevráti a nezmenia to, čo bolo, nenapravia a nechcela, aby cudzí ľudia poznali jej život a problémy v ňom.
Mohla sa vrátiť na izbu. Peter mal pocit, že ju musí odprevadiť, stal si k nej a nespokojne si pomyslel, že je hrozne vysoká. Je taká vysoká ako on a on je vysoký muž. Hotová ráňava. Jeho ranila rovno do srdca. Tieto mladé dievčatá sú teda fakt vysoké. Predtým boli vysokí muži a ženy pekne krehké, menšie od mužov, jemné víly. Je takmer vysoká ako on, hoci je bosá. Fakt, ona je bosá!
„Petra, bež si ľahnúť,“ povedal jej. Pozrel sa na ňu a skonštatoval, že aj v tejto erárnej starej košeli vyzerá ako nežná víla. Bosá víla. Drobná bledá tvárička, detský výraz, veľké oči... No, dobre. „Bež!“ Chcel ju jemne, kamarátsky ťapnúť po zadku, ale nespravil to. Primárovi by sa to nepáčilo.
Ostal pri primárovi a nenápadne sa vypytoval, akú liečbu plánuje využiť. Pozorne počúval presnú, dôkladnú prednášku. Síce si Peter myslel, že sa primár predvádza, ale aj tak počúval a bol rád, že s ním vôbec hovorí. To je dobre, on sa chce naučiť všetko čo sa dá. To bola jeho úprimná snaha, veľa vedieť, byť dobrým lekárom. Okrem toho chcel primára tromfnúť vo všetkom. Bude aj od neho lepší. Tak, nie dnes, ale časom určite.
Keď chodili na prax do fakultnej nemocnice, tam doktori neboli veľmi žičliví v rozdávaní svojich skúseností. Dokonca keď ich púšťali pozerať sa na operácie, tamojší primár zakrýval vlastným telom to čo operoval. Jeho umenie operovať nesmel nik odkukať. Peter sa ešte nerozhodol, či sa chce stať chirurgom na gynekológii, alebo pôrodníkom. Zatiaľ k pôrodom nechodil, vraj to je ešte zložitejšie, ako pooperačné stavy žien, o ktoré sa teraz stará. Pôrody sú emotívne vyčerpávajúce. Ešte má čas na rozhodovanie.
Blažilo ho, že sa môže rozhodnúť a že má na to dosť času. Ináč, v tejto nemocnici, na nič nebolo dosť času. Makali, makali celý deň, pripadal si, ako keby vesloval o život a nesmel, ani na minútu poľaviť. Zatiaľ sa nemusel sám rozhodovať, lebo to je ešte ťažšie, rýchle sa rozhodnúť. On vykonával, čo mu prikázali skúsenejší kolegovia a najmä primár. Túto noc sa rozhodoval sám, bolo na ňom, čo urobí a urobil všetko správne. Videl, že primár bol spokojný.
„Petra, dobre?“ nakukol k nej do izby. Ona sa usmiala a on si pomyslel, že má krásny úsmev. Vošiel a stal si nad ňu.
„Primár je niečo ako triedny učiteľ v škole?“ opýtala sa. „Je na svoju triedu prísny, ale spravodlivý a svojich zverencov si chráni od zlých kolegov. Študenti sa mu za to chcú zavďačiť a robia, čo mu na očiach vidia.“
„Dosť výstižná analýza,“ povedal Peter so smiechom. „Ale radšej to nepovedz pred primárom.“ Teraz sa už smial veľmi a ona sa usmiala.
„Musím ísť makať,“ spravil na ňu grimasu a bol preč. Stavil sa tu kvôli mne, potešene vdýchla vzduch, ktorý bol zrazu pekne sfarbený.
