14.kapitola
Operácia maternice
Peter bol pri operácii. Neasistoval, iba tam stál, premáhal nevoľnosť. Na operácii nebol prvý raz, už na vysokej škole chodili ako pozorovatelia na operácie, dívali sa z výšky, cez okienko, ktoré tam bolo práve pre študentov, medikov.
Teraz nebol v inej miestnosti a nepozeral z bezpečnej diaľky. Pri tejto operácii bol blízko, videl doktorku, ktorá jej poskytovala anestéziu, ako jej sedela pri hlave a uspávala ju, cítil vône použitých medikamentov. Všetko videl, vnímal, pozoroval. Bol veľmi zaangažovaný. Citovo zaangažovaný. Analytická časť mozgu sa predbiehala s emotívnou časťou mozgu. A tieto dve sekcie sa dopĺňali.
Všetko čo videl rýchle absorboval do seba, do svojej mysle a do mozgu aj do srdca. Túto operáciu nikdy nezabudne. Naučí sa ju, aj on bude takto operovať. Bude choré maternice liečiť, nebude pôrodníkom.
Keď ju odviezli na izbu, išiel s nimi. Bol tam kým ju neprebrali. Sestra z operačného týmu, ktorá normálne nepracovala denne na tomto oddelení ju hlasne oslovovala.
„Slečna Prepelková, preberte sa! Slečna Prepelková, počujete ma? Preberte sa!“ Bola veľmi rázna.
Petra otvorila oči a Peter sa naklonil k nej, pozrel do milovaných očí. V očiach mala krásu, hĺbku a všetky záhady vesmíru. Chytil ju za ruku aj pred sestrou, naklonil sa k nej.
„Vítaj znova v mojom svete,“ povedal jej s citom.
Ona sa usmiala na neho a sestrička to bez veľkého nadšenia zaregistrovala. Rozmýšľala, že odkedy robí u primára Alexandra toto ucho. Koľko môže mať rokov? Vyzerá ako zamilovaný študent. Nechápala, že prísny primár Alexander zamestnal tohto chalana. Nevyzeral ako lekár a nesprával sa tak. Asi nie je veľkým prínosom pre nemocnicu, ani pre oddelenie.
Peter bol úplne zničený a pritom taký šťastný. Už nevedel nič robiť, na nič sa sústrediť, iba chodil, ako telo bez duše, rozpadával sa ako večné pero bez náplne, bol zbytočný, ako posteľ bez matracov. Bol rád, že sa operácia vydarila.
Chcel by s ňou ležať, ruky na paplóne, v duši mier. Motal sa, kým neprišiel čas ľahnúť si a spať. Ani nočnú službu nemohol mať, musel si ju vymeniť s kolegom. Ľahol si k nej v bielom plášti, obidve ruky na paplóne a strážil jej zdravie.
Pípla sms. Nevadí, zabudol vypnúť mobil. Teraz to nechá tak, nebude Petru rušiť. Ráno pozrie, čo za správu v noci priletela. Bol rozospatý. Hoci si myslel, že nebude v noci môcť spať po dni plnom adrenalínu a stresu, opak bola pravda. Cítil sa unavený, vyfľusnutý, musel spať. Potreboval nabrať síl.
„Ahoj miláčik, peknú noc prajem, a nie príliš hororové sny,“ pošepkal jej. Neodpovedala. Po operácii v prvú noc bývajú veľké bolesti. Ale jej bolesti boli tlmené nielen liekmi, ale aj rukou doktora, ktorý ju ochranársky držal. Držanie bolo fakt liečivé, bola to experimentálna liečebná metóda.
Táto metóda liečila aj jeho. Zaspal pri nej, mal pokojný spánok a ráno bol v poriadku a čulý. Po noci plnej pokoja a mieru bude vedieť pracovať. S láskou na ňu pozrel išiel si plniť povinnosti. Ani okrajove nevidel, že sestričky dávajú hlavu dokopy, uškŕňajú sa. Teraz, ale nie všetky. Jeho oddanosť získavala u niektorých sympatie.
Svedomito sa postaral o všetko. Kým prišiel primár prešiel izby a vedel o pacientkach všetko, čo mal vedieť. Nebolo toho málo, to o čom mal povinnosť referovať pri vizite. Musel obstáť, múdro a odborne, pritom zrozumiteľne hovoriť primárovi, lekárom, sestrám, odborným zdravotníckym pracovníkom prítomným na vizite, v neposlednom rade vrchnej sestre.
Vrchná sestra ho nemala veľmi rada a vždy striehla, akú chybu urobí, na čo zabudne, čo si nevšimne. Okamžite žalovala primárovi. Nepomohlo jej to, takýmto konaním u primára nezískavala body. Hlavne preto, že iba málokedy sa stalo, že mala čo žalovať. Sú ľudia, ktorým najväčšie uspokojenie robí donášanie na iných. Ona patrila k tomu typu ľudí a primár neznášal túto jej malichernosť.
Nepochopila, prečo ju primár nemá rád. Po odbornej stránke bola predsa na úrovni, po ľudskej stránke bola pekná žena. Iba nechápala, že ju neznáša pre jej povahu. Koľkokrát sa pozrela na primára zakaždým rozmýšľala, že ten pekný, urastený, mužný pán primár toleruje všetko chudému, krehkému, málo vážnemu mladému chlapcovi, ktorý na lekára ani nevyzerá. To že je šikovný a učenlivý, ľahko chápe a ochotne všetko vykoná, to nevnímala.
Nebola sama, ale pokiaľ iní zamestnanci nemocnice pomaly prijímali a videli fakty, ona nevnímala a nepripúšťala jeho schopnosť a možnosť očividného rýchleho odborného rastu. Peter získaval uznanie a rešpekt spolupracovníkov pomaly, ale isto. Najprv u sestier, lebo s nimi najviac spolupracoval, potom po troške neochotne aj u kolegov lekárov. Iba vrchná sestra odmietala meniť názor na neho.
Peter nevidel a nevšímal si sympatie a antipatie gynekologického oddelenia. Vždy spokojný si žil svoj zábavný život. Žil ho v nemocnici, domov chodil málo. Dosť málo, kým neprišla jedna pacientka, ktorú prijal a musel sa o ňu starať. O decko, o ktoré sa nikto nestará.
Táto povinnosť, ktorú si sám uložil a prijal, zaplnila jeho myšlienky, vyplnila všetky kútiky jeho duše a vytesnila ostatné. Od tej chvíle domov nechodil takmer vôbec. Bol taký, všetko robil s maximálnym nasadením. Zameral sa na jednu vec, ostatné vypustil. Je to čudné, keď sa to takto povie, ale v živote je presne takýchto ľudí veľa. Takých, ktorí sú úzko zameraní na jedno, najčastejšie určitú oblasť práce.
V tejto chvíli jeho starosť bola zmenšiť bolesti milovanej Petry. Staral sa o ňu, aby ju nič nebolelo, aby stav po operácii sa zlepšoval. Z napätého brucha operačný plyn odchádzal iba pomaly a neodchádzal konečníkom, lebo do čriev sa nedostal. Plyn sa pomaly vstrebával do buniek tela a odchádzal najviac pórmi.
Jeho to trápilo hádam viac ako ju, že plyn v bruchu je bolestivý. Konzultoval to s primárom, so sestrami a ešte viac s pacientkami, ktoré to preciťovali vo vlastnom bruchu. Zhromažďoval ich poznatky.
Videl, že ženy sa po operácii postavili na nohy a chodili. Pohyb prospieval telu aj duši. Pri pohybe mizol z tela plyn, absorboval sa. Aj myšlienky sa upravovali zároveň s lepšími telesnými pocitmi. Petra nevládala vstať.
Nechcela chodiť, nevládala sa postaviť, musel sa zapojiť, podopierať ju, rozosmievať a presviedčať, že všetko bude dobre. Nie síl mala málo, ale odvahy a chcenia. Nemohol byť stále s ňou, mal na oddelení veľa žien, o ktoré sa bolo treba starať.
Keď nebol pri Petre, zazvonil jej mobil. Ona po ňom chmatla, že volá ocík, reaguje na jej sms. Okamžite prijala, nepozerala, kto volá. Bola sklamaná, lebo to nebol ocík. Bol to Alexis.
„Som v nemocnici,“ povedala. Nič ďalej nehovorila, pre ňu bol problém sústrediť sa, a pochopiť kto volá a nedokázala zakryť sklamanie, že nevolá ocík. Čo chce tento Alexis, ona teraz nemá silu na bláznivé rozhovory.
„Operovali ma,“ povedala a položila. Sklamaná sa zaborila do vankúša a premáhala plač. Keď k nej prišla sestra a stroho prikázala, že má vstať a chodiť, odpovedala, že nevládze. Sestra sa hnevala.
„Vstávaj! Dole z postele!“
„Nevládzem.“ Čo je ku mne taká protivná, čo som jej urobila? Prikryla si hlavu.
Setra sa hnevala ešte viac. Ako, že nevládze, ako to, že nechce? Ak iné vládzu, prečo by ona nevládala. Ženy vo vysokom veku, akých je tu dosť vládzu. Prečo by mladé dievča nevládalo? Stačí poslúchnuť, vstať a chodiť, nie ležať a vyplakávať do vankúša. A ešte si aj hlavu zakryla. Nehorázna je. Drzá a rozmaznaná. Privilegované decko. Išla rezolútne po doktora, že jeho rozmaznaná slečna nechce poslúchnuť.
On hneď bežal, lebo nemohol uveriť. Predsa veď ju pozná. Kde je ona od rozmaznanej slečny! Ona, čo sa ťažko prebíja životom a vie si poradiť aj s tým svojim naozaj ťažkým životom. Vie si poradiť ako nik, prečo by...? Dobehol k jej posteli. Videl ju nešťastnú, zrútenú v beznádeji ležať.
„Čo sa stalo, Petruška?“
Iba ukázala na mobil.
Čakal na nejaké vysvetlenie, ale potom vzal mobil do rúk. Spomenul si, že večer pípla sms a zabudol ráno pozrieť. Možno zlé správy od otca. Nalistoval sms správy a videl tú nočnú neotvorenú. Má otvoriť, alebo si pýtať povolenie?
Pozrel na ňu a usúdil, že sám musí otvoriť správu. Bola od akéhosi Alexisa, ktorý jej píše, že prečo nedvíha mobil. Nuž, toto nie je od otca. Čakal odpoveď od otca a je prekvapený, že nie je to tak. Aj ona čakala a vzalo ju, že nie je to od otca? Neukazuje, že jej veľmi chýba otec, ale asi je to tak.
„Petra, nepreháňaš to?“
Ona zase len kývla na mobil. Peter znova chytil mobil a pozrel na históriu hovorov. Aha, ten neznámy Alexis aj volal. Pichla ho žiarlivosť. Prečo jej cudzie mužské meno volá, má aj iného, nielen jeho?
„Čo chcel Alexis?“ opýtal sa jej.
„Neviem,“ mykla plecom. Potom, keď videla, že Peter čaká ďalšie slová doložila, že sa jej pýtal kde je. Teraz tak isto nechápal, kto to je a prečo sa ona tvári tak nešťastne po jeho telefonáte. No, nič, radšej ju postaví na nohy a bude s ňou chodiť. Možno rozlúšti záhadu jej nešťastnej tváre.
Jemu neodmietla vstať, pomaly sa mechrila na posteli, presúvala sa ku kraju, ťažko vstávala. Jemu sa zdalo, že nie telesná slabosť je na vine, ale ťažké myšlienky robia jej chudé telo ťažkým. V podstate, aj on si myslel, že odpísal otec, keď pípla sms. Aj ona určite čaká odozvu na svoju závažnú správu. Ak ani na také niečo hrozné, že jeho dieťa je v nemocnici, má nádor a bude operované otec neodpovie, tak to je zle. Toto musí Petra rozchodiť.
Musí rozchodiť, aj fyzicky, aj symbolicky. Objal ju okolo pása, oprel o seba a druhou rukou ju držal za lakeť. Telesná blízkosť mu bola príjemná, dúfal, že aj jej. Od dotyku tela sa mu zatrepotalo srdce. Išli pomaly, z nohy na nohu a bol šťastný. Vôbec si nevšímal, ako ich celé osadenstvo oddelenia pozoruje a šušká. Niektorí súhlasne, iní nesúhlasne, ale Peter mal inú robotu, ako si všímať klebety v priamom prenose.
Prechádzka mu pripadala veľmi liečivá. Každú pacientku by mal niekto takto podopierať po operácii. Taká prechádzka by bola najúčinnejšia terapia, ale nie je na oddelení dosť doktorov a sestier. A tí čo sú, majú inú prácu. Na podopieranie pacientky po operácii by mali angažovať nezamestnaných. Je ich toľko.
Toto by mohlo byť riešením nezamestnanosti. Len to nesmie povedať nahlas, aj tak ho volajú tie chichotavé sestry, že pochabý doktor. Počul ich, keď si šepkali. No, to nič, aspoň sa majú na čom zasmiať a potom je na oddelení veselšie. Aj tento nápad na riešenie nezamestnanosti im povie. Alebo, povie ho Petre. Správne, to ju rozosmeje. Už sa sám smial.
„Petruška, zamestnáme nejakých nezamestnaných, aby sa takto prechádzali s pacientkami.“
Pozrela sa na neho a s nechuťou si pomyslela, že celý Alexis. Prečo sa ona pozná a dobre vychádza len s bláznivými chalanmi? Lebo aj ona je taká? Kdeže, aj teraz je vážna, utrápená, dýcha zle sfarbený vzduch, k bláznivým nápadom má ďaleko. Nezamestnaných zamestnajú. Uškrnula sa. No, teda!
Pozrela mu do tváre a on sa tiež uškŕňal.
„Decko, konečne som ťa rozveselil,“ povedal jej Gašparko. „Už je dobre?“
„Dobre, dobre.“
„My to slovo často používame, však? Dobre, je naše slovo.“ Pozreli sa na seba. Je po operácii, nemali by preháňať so smiechom. Od smiechu sa trhajú pooperačné švy. Iba tak sa zasmejú, ako sa po operácii dá. Hovoria často dobre, lebo chcú vylepšiť svet. A farbu vzduchu.
